piatok 5. apríla 2013

Hatné v roku 1930

Významný slovenský vedec śtefan Janšák navštívil začiatkom 30. rokov marikovskú dolinu, aby v Hatnom objavil a preskúmal hradisko na skale, ležiacej na pomedzí Hatného a Marikovej. Dostala sa mi do rúk veľmi zaujímavá knižka, v ktorej opisuje svoje dojmy a zážitky z Hatného. Okrem iného tu ako prvý spomína legendu, podľa ktorej obidva hatňanské hrádky kedysi spojoval kožený most. Začítajte sa a vrátte sa v čase o 90 rokov späť.   

väčší hatňanský hrádok 


"Prekračujeme Váh dopravným prostriedkom, ktorý od doby faraónov nezmenil svoju konštrukciu a cez Veľkú i Malú Udiču, Prosné, Hátne dostávame sa až do bezprostrednej blízkosti Marikovej. Ideme úzkou dolinou, s miniatúrnymi políčkami, chudobnými záhradami, skúpymi zelnicami a lúčkami. Vášnivý ľudský nápor vyrval naoko krotkej prírode nepatrné zemičky. Ale iba dočasne, kým nepríde väčší dážď. Potom sa hrnie s nezalesnených, hladným dobytkom od časnej jari až do zimy naholo vypásaných úbočí voda, ničím nehatená, ženúc pred sebou štrkové masy zvetralého pieskovca. Vo chvíli je dolina zaplavená hučiacou vodou, ba vlastne ťažkým prúdom zemitej riedkej kaše, ničiacej všetko, čo jej stojí v ceste. Len krátka zátopa, a aká katastrofa! — Práca niekoľkých rokov je obrátená vnivoč. Kde pred chvíľou rozliehal sa spev, počuť iba bedákanie. Tak sa vďačia všetky doliny moravsko-slovenských Beskýd svojim obyvateľom za kultiváciu. Otázka trenčianskych pastvín, vyrúbaných hôľ, skalnatých úšustov je aktuálnejšia, než pozemková reforma.
Medzi rozhovorom a úvahami prichádzame na Hrádok, zbudovaný podľa všetkých staviteľských pravidiel prehistórie: tridsať metrov vysoký, do údolia vybiehajúci skalný ostroh, na ňom plošina, priečny val, deliaci hradisko od ostatného hrebeňa ... Priamo školský príklad dávnovekého opevnenia! A v úzadí, pod lipou, skromná kaplnka s cintorínom, akým sa môžu pochváliť len chudobné trenčianske dediny.

... a menší hrádok ako ich nakreslil Š. Janšák v roku 1930


Prežívame prvé chvíle radosti, vyplývajúce z povedomia, že sa naša vedecká kalkulácia osvedčila. Kreslíme hradisko a sbierame dokumenty na určenie jeho veku... V tom priblíži sa k nám starší pán, zrejme nie autochtónny obyvateľ doliny. Zdá sa, že ho menej viedla zvedavosť a viac potreba posťažovať si, sveriť sa niekomu. Je otcom mladého učiteľa z neďalekej školy, postavenej podľa starých maďarských zásad von do polí, na polcesty medzi dve obce, aby sa v teórii zabily jednou ranou dve muchy, v skutočnosti však ani jedna. Plný obavy a prehnanej opatrnosti pozerá starý pán do budúcnosti vlastnej i synovej. Od najbližšej železničnej stanice delí ho štrnásť kilometrov, od lekára dvadsať, od civilizovaného sveta ani neviem koľko. Chcel by sa dostať aspoň bližšie, k pohodlným cestám, aby sa mohol podívať do svojho rodného kraja, niekde pod Ještedom, za ktorým ho srdce úprimne tiahne.



Chmúrnu náladu, spôsobenú otcom, rozptýlil syn. Veď by ani nebolo možno dosiahnuť v škole výsledku, keby myseľ učiteľa zaťažovaly takéto starosti! Mladý muž, hrdého a sebavedomého vystúpenia kontrastoval šťastne s obavami, ktoré sú plodom staroby. „Neľakám sa ničoho, mám dosť sily, aby som sa vyporiadal s každým problémom... Som plný energie a odvahy, ktorá vypovedala vojnu trenčianskej biede, úbohosti, slabosti a nemohúcnosti. Vo svojom postavení snažím sa naplniť obsahom slová ktoréhosi slávneho vojvodcu, aby každý muž splnil svoju povinnosť . . . čítali sme v zraku pána učiteľa. Rímsky občan nemohol byť hrdší na svoju vlasť, keď stála v rozkvete, ako tento mládenec na sverenú mu úlohu. Bez najmenšieho záblesku pózy prispôsobil i svoj zovňajšok vytýčenému cieľu. Turistický úbor so všetkými koncesiami marikovského prostredia, čierny vlas, modré oči v tmavom obočí, brada podľa módy z roku 1890 dodávaly mu vzhľadu farmára zo strednej Kalifornie, ako nám ho predvádzajú vo filme, keď lasom divé kone chytá, alebo ako nám ho maľuje slávny Bret Harte. Keby bol nemý, a v škole ani slova neprehovoril, sám jeho zjav musí pôsobiť výchovne. Je šťastný v marikovskej doline a nechcel by meniť ... Prítomnosť mladého učiteľa je dvojnásobne príjemná. Pohľad na neho rozjasnil všetky tváre, ale hlavne priniesol nový objav. Na druhej strane potoka, vzdialená asi sto krokov, dvíha sa iná skala, napoly zrúcaná, ktorá sa menuje Malý Hrádok. Obidva hrádky spolu kedysi súvisely, a podľa ľudovej povesti spojoval ich kožený most. To zistil priateľ etnograf, naviažuc styky s iným zvedavým občanom, ktorý sa k nám pripojil. Za štvrť hodiny spoločnej práce, vysvetľovania, vzájomného poučovania sme tak spriatelení, že nemôžeme odmietnuť pozvanie pána učiteľa k návšteve jeho domácnosti. Prvý padol nám do oka jednoduchý detský kočiar na dvore. Útla belunká rúčka vykukovala z neho a vystierala sa k staršej panej. Nová generácia, na mieste zrodená, spojovala symbolicky i fakticky dva svety, dosiaľ od seba odlúčené. Rušný pohyb mladej panej na dvore a v kuchyni vysvetľoval vzornú čistotu, vládnucu všade, kam oko padlo . . . Plní vnútorného tepla a spokojnosti opúšťali sme Marikovskú dolinu."

spracoval Orgoň

Štefan Janšák: Lovci hlinených perál, Liptovský Mikuláš, 1944


1 komentár: