Portáši - film o strážcoch hranice v Javorníkoch

Marikovské ľudové piesne

Ťažký život obyvateľov Marikovej v 19. storočí a začiatkom 20. storočia prinútil mnohých, aby sa pridali k niekoľkým vlnám vysťahovalectva do Ameriky a niektorých štátov západnej Európy. Iní zase na dlhšiu dobu neraz odchádzali do USA aby zarobili peniaze, a potom sa vracali do rodnej obce. Z tohto obdobia máme zachovaných viacero ľudových piesní. Prinášam dve z nich, ako ich spievala pani Filipína Kršíková. 

Už mi ten mužíček z Ameriky príje

Už mi ten mužíček z Ameriky príje,

ale ja to dobre viem,že mňa von bic buje.

Nebi mňa môj mužu nemáš mňa bic prečo,

ja ci šetko vyrátám čo som dala začo.

Dala som oráčom,dala som kopáčom

dala som hnoj vyvozic a lúky pokosic.

Ešče mi ostali tri groše strieberné

zato som si kúpila krpčeky koženné.

Ešče mi ostali štyri grajciarečky

ta ne som si kúpila liter borovičky.

Kej som išiel z Ameriky do kraja

Kej som išiel z Ameriky do kraja,kej som išiel z Ameriky do kraja

postretnúl som kamaráta u mora.

Serus,serus,kamaráde čo nové,serus,serus,kamaráde čo nové

či nechojja k mojjej žene pánové.

K njej nechojja ona chojí za nima,k njej nechojja ona chojí za nima

až sa len tak šíré pole rozjímá.

A vy páni či bujece pic vína,a vy páni či bujece pic vína,

bo mi prišla z Ameriky novina.

A mne prišiel z Ameriky taký list,a mne prišiel z Ameriky taký list

že mvoj muž má hneskaj večer domvov prísc.

Už aj prišiel už je aj u krčmára,už aj prišiel,už je aj u krčmára,

sedzí tam a píje víno z pohára.

Ach bože mvoj čo som ja urobila,ach bože mvoj,čo som to urobila,

sebe muža dzecom otca zradzila.

Sebe muža dzecom otca dobrého,sebe muža,dzecom otca dobrého ,

že ne nenajdze v šíróm svece takého.

Tajomstvo kátlinskej jaskyne

Bolo to pred niekoľkými desiatkami rokov. Mariková bola dedinkou dreveníc a ťažkého života. Ako každý deň i to ráno zapriahol roľník, ktorého meno už čas zabudol, svoje dve kravy a odišiel na roľu brániť. Odrazu prekvapený zastal. Brány zaškrípali, narazili na kameň a jedna z dvoch kráv nohou zapadla do akejsi priehlbiny. Roľník odhádzal hrobľu kamenia a uvidel tmavý otvor. Niekoľkí odvážlivci, ktorých privolal, vošli dnu a pred nimi sa objavila tmavá chodba, ktorá sa končila akýmisi dverami s oknom. Svietili doň horiacimi lúčami, ktoré však len čo zasvietili, vytrvalo zhášali. Vyšli teda z chodby a otvor zahádzali kamením.

Toľko hovorí stará legenda, ktorá sa zachovala medzi obyvateľmi Marikovej. Chlapi v Kátline sa však pri pive k legende často vracali, rozprávalo sa o jaskyni, ktorá slúžila ako úkryt zbojníkom, ktosi spomínal na kotlík strieborniakov.

Bolo to minulý rok v ktorýsi jesenný deň, keď sa Ferdinand Vlček, Ján Paganík, Štefan Paganík a František Paganík vybrali na miesto, o ktorom hovorila stará legenda. Našli hrobľu kamenia a 6 metrov od nej začali kopať. Otvor však nenašli. Že by stará legenda bola len fantáziou? Nedalo im to však pokoj a prišli na to, že začali kopať na zlom mieste. Hrobľa kamenia ležala totiž na kopci, a tak sa rokmi zosúvala.

Štefan Paganík prišiel jednu nedeľu na miesto sám, začal vymeriavať a potom kopal. Otvorila sa pred ním chodba široká asi 70 centimetrov, ktorou mohol pohodlne prejsť jeden chlap. Steny i povala chodby boli rovné, akoby vyhladené a štrbiny v kameňoch vyplnené. Je to nános alebo nejaká umelá spojovacia látka? Prišiel až ku stene, na ktorej bolo malé okienko. Zasvietil do otvoru a uvidel, že chodba pokračuje. Je zaujímavé, že kopec je postavený na severozápad a chodba pod zemou smeruje na západ.

Prišla však zima a prác bolo treba nechať. Odložili to na jar. Len čo prídu prvé teplé dni, chlapi sa znova poberú do jaskyne, aby mohli čoskoro sebe i ostatným dať odpoveď na otázku, čo skrýva podzemná chodba v Kátline.

Podľa rozprávania Ferdinanda Vlčka, uverejnené v podnikovom časopise Považských strojární – Gottwaldovec, č. 4, ročník XVIII, Považská Bystrica 28. 2. 1965. Článok je na druhej a štvrtej strane.

Tento článok spolu s čiernobielymi fotografiami spred viac ako 40 rokov je hodnoverným svedectvom o existencii Kátlinskej jaskyne. Pátranie po nej sme začali u F. Šopinca z Hornej Marikovej (okres Považská Bystrica), ktorý nám dohodol stretnutie s jeho bratom Jánom, s ktorým sme túto lokalitu pri H. Marikovej neďaleko obce Kátlina, bezprostredne nad osadou Kopcovci navštívili. Na mieste, kde sa údajná jaskyňa nachádza, bolo kedysi obrábané pole, teraz tam rastú mladé dreviny a niekoľko starších ovocných stromov. Terén je tu svahovitý, rozčlenený dolinkami a starými poľnými či lesnými cestami, na hľadanej lokalite aj hrobľami zo skál vyzbieraných z niekdajších roličiek. Takéto skaly (paleogénne pieskovce flyšu) miestami vystupovali z pôdy a bolo ich vidno najmä v strmom svahu Hradiska nad lokalitou, kde sa podľa J. Šopinca i ďalších pamätníkov z H. Marikovej nachádzal vchod do jaskyne, resp. umelej chodby klesajúcej šikmo dolu. Po dne pokrytom kameňmi sa podľa F. Šopinca dalo v predklone zostúpiť asi 20 m nižšie k väčšej skale, ktorá zadržiavala sutinu na dne; za ňou chodba zrejme pokračovala. Takýto stav bol na lokalite ešte v roku 1964, v ktorom boli urobené fotografie zachytávajúce vnútro a vstup do podzemnej dutiny (fotografie, ako aj citovaný článok nám poskytol Miroslav Šmalo). Podľa rozprávania ľudí bolo otvor do podzemia vidno až z neďalekého vrchu Kotlovica.

Jaskyňu (umelú chodbu?) údajne odkryli ešte pred 1. svetovou vojnou. Jej otvor bol zakrytý plochým kameňom a na miesto privolali žandárov, ktorí s fakľou vošli dnu, kým im nezhasla (možno v prievane). Potom otvor uzavreli. Dovnútra sa dostali F. Šopinec, J. Paganík a ďalší roku 1964. Neskôr otvor ľudia znova zahádzali, lebo tam vraj niekomu spadli voly.

Miesto, kde bol vchod a kde po rokoch (podľa M. Šmala to bolo v r. 1992) začali kopať viacerí chlapi, aby ho odkryli, nám ukázal J. Šopinec, ktorý bol tiež medzi kopáčmi. Hoci pritom vykopali niekoľko sond (sú viditeľné v teréne, najhlbšia má priemer asi 3 – 4 m a hĺbku 2 m), otvor sa im nepodarilo objaviť. Znovu nájsť miesto vchodu pravdepodobne pseudokrasovej jaskyne by mohlo v zimnom období napomôcť prúdenie teplého vzduchu z nej, prejavujúce sa na povrchu odtopeným snehom, prípadne bližšia lokalizácia za pomoci virgule. Tak či onak bez sondovania sa to nepodarí. Ak by sme boli úspešní, išlo by s najväčšou pravdepodobnosťou o vôbec prvú zdokumentovanú jaskyňu v pohorí Javorníky, ktoré je súčasťou flyšového pásma Karpát a leží na slovensko-moravskom pomedzí.

Autor: Bohuslav Kortman, Jaskyniarsky klub Strážovské vrchy

prevzaté so súhlasom autorov zo stránky: http://www.trekker.sk/speleo/sr/speleo_katlinska_jaskyna.htm

Marikovské drevenice

So súhlasom autora - talentovaného výtvarníka Jána Mihálika Vám prinášam jeho veľmi pekné a vydarené kresby marikovských dreveníc

Bobišovce

Hadoše

Kobárovce

Kohútovce

Šulavovce

Abovce

Kontakt na autora kresieb: mihalik.jan@centrum.sk

Kresby vyšli v kalendári obce Dolná Mariková na rok 2011

Orgoň

Zbojník Šmarhan z Marikovej

O zbojníkovi Šmarhanovi sa zachovalo v ľudovej slovesnosti v Marikovej viacero zaujímavých povestí a  dokonca jedna časť Marikovej sa dodnes nazýva Šmarhanovo. Málo kto ale vie, ako sa tento Marikovský zbojník zapísal do histórie Uhorska. Nasledujúci príbeh nie je vymyslený, ale jedná sa o historickú udalosť doloženú v stredovekých listinách a odohral sa na začiatku 17. storočia. 

Medzi pánom Súľova Teodorom Sirmiensisom a pánom Považského hradu Žigmundom Balašom sa vyhrotili už dávnejšie pretrvávajúce osobné spory. Horkokrvný Balaša sa rozhodol situáciu vyriešiť po svojom – za 50 zlatých najal zbojníka Jána Šmarhana z Marikovej, aby Sirmiensisa zavraždil. Šmarhan, ktorý na podžupana neprestajne striehol sa však dlho neodvažoval zaútočiť, pretože súľovského hradného pána sprevádzal vždy ozbrojený sprievod. Vraždu však Šmarhan odkladal tak dlho, až táto nakoniec vyšla najavo a stoliční drábi Šmarhana vypátrali a uvrhli do väzenia. Potom ho – ako bolo vtedy dobrým zvykom podrobili veľmi krutému mučeniu, pri ktorom sa Šmarhan napriek úvodnému „zatĺkaniu“ priznal nielen k tomu, že pripravoval vraždu pána podžupana, ale aj k tomu, že vraždu si uňho objednal veľkomožný pán Balaša z Bystrického hradu. Rozsudok na seba potom už nenechal dlho čakať – verdikt znel: trest smrti lámaním v kolese. Tento spôsob popravy bol veľmi krutý a bolestivý. Odsúdenému postupne kat lámal kosti ťažkým okovaným kolesom. Prebiehalo to tak, že odsúdeného nešťastníka poležiačky priviazali o kolíky zatlčené v zemi. Následne začal kat lámať kosti tým spôsobom, že najskôr začal pri nohách a postupne sa dostal až k hlave. Nakoniec neboráka katovi pomocníci vplietli do kolesa (keďže mal dolámané všetky hnáty, zrejme to už nebolo ťažké) a vystavili ho na výstrahu ostatným. Príznačné pre celú kauzu objednávky vraždy je skutočnosť, že samotnému objednávateľovi – Žigmundovi Balašovi sa na rozdiel od Šmarhana nič nestalo.

Povesť prevzatá z knihy: Slamka M.: Kamenní strážcovia - príbehy a osudy Slovenských hradov, Slovenský skauting, Bratislava 2010 

Mariková na starých mapách

1789

Mikovínyho mapa 1739

Mikovíniho mapu vo vysokom rozlíšení nájdete tu: 

http://45345363445gffg34c3c-public.s3.amazonaws.com/megye16.jpg

Marikovská Sľivovica

Marikovská slivovica - tento legendami opradený a mimoriadne vzácny mok je kombináciou diela samotnej matky prírody, ktorá v lone Marikovských lúk a záhrad nám (občas) vydá svoje poklady, a ľudského umu, ktorý vymyslel a zostrojil jeden z vrcholov svojej tvorby - destilačné zariadenie.

Marikovská pálenica si za desaťročia svojej existencie vybudovala renomé, ktoré jej môžu závidieť mnohé liehovary. V tomto príspevku by som chcel zverejňovať všetky možné etikety, ktoré sa používali na označenie Marikovskej slivovice. Ja som našiel iba 2 kusy. Dôrazne však vyzývam každého roduverného Maríkovca, ktorý má odložené iné etikety, aby mi ich foto, prípadne sken poslal na mailovú adresu orgon333@gmail.com  Samozrejme potom ich pridám na stránku a napíšem vždy, od koho etiketa pochádza.

Tak po dlhšej dobe tu máme ďalšie pekné prírastky. Za ich zaslanie ďakujeme významnému Marikovskému podnikateľovi z firmy ITF

A máme tu ďalšie kúsky (vďaka patrí opäť firme ITF)

V Maríkovej v každém domku pália ľudzia samohonku. //

Pália,pália, o polnoci,prišli ku ním dva četníci.//

Z komána sa kúrí,kúrí,pálenôčka čuri,čuri.//

Četníci sa hích pýtali,dze sce taký nástroj vzali?// 

Rusi nám ho zanechali,kej sme spolu bojovali

A toto sme našli pri veľkom upratovaní v starom dome v júli 2012:

Január 2014 priniesol tento objav: