Utečenec

Jar 1965 pomaly ustupuje, a na jej miesto sa posúva so svojím žezlom mesiac jún. Teplé slnečné lúče už zohriali každučký kút Krápky, na úzkych pásoch rúbanísk dozrievajú sladučké jahody. Lúky hrajú všetkými farbami. Kvetom tu kraľujú modré zvončeky - vyzváňajú bielym margarétkam svadobnú pieseň a ešte kde-tu vystrčí hlávku voňavá fialočka... 

Radi behávame po týchto miestach. Počuť spev vtákov, ďatľa, ktorý neúnavne vyklepkáva svoju morzeovku, a my šmejdíme po zvráskavených kmeňoch najstarších stromov . Máme za domácu úlohu priniesť do školy koru stromov na ďalšie opracovanie. Spolužiačka a suseda Milka, o rok staršia Štefina a ja hodnotíme strom po strome, preberáme a vyberáme, ktorý je vhodnejší . Popri tom, samozrejme, zbierame jahody, hostíme sa na nich, a spravodlivo delíme: jednu do bruška, jednu na pácer. Pácer je dlhá tráva,napr. stonka slzičiek- na tej jahody najlepšie držia. Nepopučia sa a nepadajú. Niekoľko takýchto ponavliekaných lahodok vždy donesieme domov a robíme z nich a vaječných bielkov výbornú penu. Niekedy miesto bielkov ušľaháme šľahačku a to je hostina!!!

V Krápke poznáme každučký kút.Však tu od malička pásávame kozy, na Psiem cintéri húsky, a po celom vrchu zbierávame liečivé rastliny. Aby bolo počas zimy z čoho uvariť chutné čaje. Takže niet miestečka , ktoré by sme tu nepoznali. Štefina odchádza domov, lebo na ňu volá mama, a tak zostávame samé. Zrazu Milka celá vyplašená hovorí- "pozri, hen za tou hromadou dreva, sa niekto skrýva". Ja, hrdinka, som sa nikdy ničoho nebála. (Teda, okrem líšky. Tej som sa bála od útleho detstva. Stačilo, že niekto mimochodom zahlásil, že za humnami zaštekala líška, alebo sa konča záhrad mihol ryšavý chvost, a už ma nikto z domu nevytiahol. ) A tak som smelo odkráčala k siahovici- (táto dĺžková miera na rozpätie paží sa pri dreve používa dodnes) dreva. A Milku som ťahala so sebou, aby sa presvedčila, že sa nemá čoho báť. Už sme na dosah, keď tu zrazu spoza dreva vyskočí úplne neznámy chlap!!! a rovno na nás. Viac sme nečkali , urobili čelom vzad a trapom, volaním o pomoc, strachom a zdesením sme utekali dolu brehom. Zastavili sme sa až za potokom na ceste. To už chlapi od Kyslvov povybiehali, čo sa deje. Porozprávali sme im, jedna cez druhú. Ja napoly bosá, lebo v tom behu som niekde stratila jednu cvičku, ale bola som riadne vyplašená... Chlapi zobrali sekery a po celej Krápke hľadajú votrelca. Samozrejme, že ho ani nezazreli-. bol už určite ďaleko. Odvtedy som viac ako tridsať rokov nechodila po žiadnom lese sama. Až v posledných 15. rokoch sa znovu rada potulujem, hlavne počas hubárskej sezóny.

O niekoľko dní prišiel do samoobsluhy U Miľa neznámy malý, asi 5 - 6 ročný, chlapec. Nikoho nepozdravil, nikomu na otázky neodpovedal, kúpil chlieb a upaľoval hore cestou. Tu pozná každý každého, aj o malých deťoch vie predavač, do ktorej rodiny patria. Miestnym ženám nedalo pokoja, že nevedia, čí chlapec je. (V čase mojho detstva a dospievania bolo na dedinách bezpečne. Mamičky sa nebáli poslať kúpiť aj menšie deti nejakú drobnosť, čo im pochybila v kuchyni, hrávali sme sa bežne na ceste,do školy sme chodili bez doprovodu rodičov a ja som zo školy chodievala zásadne cez Krápku, alebo poľnou cestou, okľukou cez Gacov.. Áut chodilo po Marikovej málo, najviac skoro ráno- mliekár,pekár, raz týždenne Zdroj a denne ich prebehlo obcou len niekoľko. A vozy s koňmi neboli hrozba) A tak do "vyšetrovania" zainteresovali klebetnice aj miestneho bezpečáka Hurtečáka. Bol to postarší pán, ktorý mohol získať službu v Marikovej alebo za akúsi výsluhovú odmenu, no ja sa skor domnievam, že pre jeho neschopnosť. Ale vypočul si "delegáciu" miestnych akčných zvedavcov a poradil, nech ho zavolajú, keď bude chlapec v obchode. Chlapček naozaj prišiel znovu o dva dni. Ustrašene sa obzeral okolo seba a v očkách sa mu zrkadlil nepokoj- to v ženách vyburcovalo ešte väčšiu zvedavosť. Okamžite zavolali bezpečáka, ktorý sídlil vo vedľajšej budove- v časti starého MNV. Strážca zákona v uniforme chlapca prísne informoval, že musí hovoriť pravdu a odviedol ho na četnícku stanicu. Chlapec plakal a mlčal. Dlho- až kým ho Hurtečák nepredvedčil , že ho nikam nepustí, kým nepovie, odkiaľ a čí je. Sľúbil, že ho ochráni a nemusí mať strach. Pomaly, postupne, poťahujúc zašmudlaným noštekom, rozpovedal neuveriteľný príbeh... 

V malej moravskej dedinke, kde býval, ho pri hre na schovávanku zrazu zdvihli dve obroské ruky- zakryli mu ústa a veľký chlap pošepol do uška, aby mlčal, lebo ho podreže... a tak chlapca odviedol s roznymi zastávkami cez hory až do Marikovej. Usadili sa v troskách bývalej školy na Kalužove, pod strechou muž vytvoril akýsi provizórny "pelech" , kde sa krčil celé dni a potme tam vynášal veľké kamene. Rebríku na poval chýbalo veľa šteblíkov, takže chlapca zniesol a zasa vyložil pod strechu. Posielal ho na chlieb. Stále ho utvrdzoval v tom, že pokiaľ niekomu len slovíčkom naznačí, čo sa stalo, zareže nielen jeho, ale aj rodičov a jeho malú sestričku. A tak chlapček v strachu a dese prežil niekoľko dlhých dní...

Četník privolal posilu z Bystrice a spolu išli muža zadržať. Kalužovská škola bola prízemná budova, ktorá fungovala asi v 30,-50, rokoch. Potom postavili osemročnú školu pri kostole a táto zostala opustená a nevyužívaná. Asi rok- dva pred touto udalosťou sa počas jarných povodní príliš rozvodnila rieka, a časť budovy strhla so sebou. Keď bezpečáci vošli do objektu, zvrchu spod strechy na sa na nich zosypala spŕška skália a tehál, s vyhrážkami, že sa nevzdá a zabije každého, kto sa opováži vojsť za ním...To sa už medzičasom dozvedeli, že s najväčšou pravdepodobnosťou ide o utečenca. A tak školu niekoľko dní a nocí obliehala nielen Verejná bezpečnosť, ale aj miestni chlapi. Medzitým sa z obavy o rodiny načas vysťahovali obyvatelia dvoch domkov povyše -báli sa aj toho, že ich skrývajúci sa podpáli, ako sa vyhrážal. Napokon, keď pochopil, že sa z miesta nedostane ďalej, vzdal sa...

V tej dobe médiá nefungovali tak, ako teraz . Asi väzeň predpokladal, že takáto skrýša mu načas postačí a ja som doteraz presvedčená, že sa nám povodne nemal v úmysle ukázať- čo sme, samozrejme, vtedy netušili. Zrejme sledoval Mindelin dvor , nad ktorým sme ho zastihli, aby si prilepšil nejakým vajíčkom, a pri troche šťastia aj sliepkou. Pani bývala sama, väčšinu dňa trávila v práci a jej opustený a nezabezpečený dvor plný hydiny bol na krádež ako ušitý...Myslím, že by som ho aj dnes spoznala, keby som medzi mnohými inými uvidela jeho podobizeň.

Dlhé roky som v súvislosti s touto príhodou mala niekde hlboko v podvedomí strach z lesa.

Ľubka Ovenka