Staré osady - Besné - 1. časť

Ako už mnohí vedia z našej diskusnej skupiny na facebooku , rozhodli sme sa postupne zmapovať staré osady v Dolnej aj Hornej Marikovej, pričom by sme radi zhromaždili jednak staré (čo najstaršie) fotografie týchto osád a tiež informácie o tom, kto v osadách býval a podobne. Ako prvé prinášame niektoré osady v Besnom. Viaceré nám však chýbajú (napr. Pupkovce či Abovce). Bez Vašej pomoci sa nám ostatné osady nepodarí zmapovať. Preto prosím, kto má staré fotky najmä dreveníc, ktoré už nestoja, aby nám tieto poslal a ak k nim pošle aj patričný komentár a popis osady, resp. všetko čo o nej vie, budeme veľmi radi a text s fotkami zverejníme.

Pavlovce

Pavlovce - sušička ovocia a húb. Ešte stále stojí

Osady v Besném - 1. časť. 

Z centra dediny,okolo  Dráčkovej krčmy , zabočíme do prava, smerom na Besné. 

     V rázcestí Besného a Dolnej Marikovej stál veľký dom,  v ktorom až donedávna  bývala vždy kčma. Do začiatku 70,rokov polovicu domu obývala rodina Dráčkových, tí sa potom presťahovali a  z tej časti urobili akýsi salönik.  Krčmu aj obchody patrili Jednote, predtým to bol  Zdroj. Jednota bolo vlastne spotrebné družstvo obyvateľov, do nej mohli vstupovať občania ako členovia a podieľať sa kúpou tovaru na hospodárskych výsledkoch. Každoročne dostali "dividendy" v podobe poukážky na voľný nákup v hoodnote 20,- Kčs. (Za to si kúpili dve desaťkorunové maslá, alebo 10Dg kávy Štandart a korunu doplatili, alebo 1 kg hovädzie predné s kosťou či 1 kg banánov a k tomu 10 rohlíkov .Mäsiarstvo bývalo naproti krčme- majiteľ domu a vedúci bol Štefan Balala, s vchodom do cesty,vedúcej do Besného. Pracovali spoločne s manželkou a po odchode do dochodku  niekedy začiatkom 80.rokov mäsiarstvo bolo presťahované do druhej polovice domu s krčmou.(dcéry Anna, Štefánia a syn Štefan)

Nad Balalom bývala rodina v drevednom domčeku,ktorý stojí dodnes. Využívajú ho len na občasnú dovolenku potomkovia domčeka, pani Kuráňová)

Ďalší učupený domček bol tiež drevený. Tam bývali za mojho detstva manželia Husárovci, s babičkou. Dom zbúral syn, ktorý si postavil dom nad povodnou chalúpkou a priestor  v súčasnosti slúži ako dvor. Nad nimi niekedy koncom 50.rokov postavil veľký murovaný  dom Pavol Gabko, a jeho manželka Filoména. Mali dcéru Martu a syna (Marta býva v PX,Kolárová, Pavol v Bratislave, pracoval na ministerstve školstva v nejakej vysokej funkcii).Gabko bol menšej postavy,pamätám si ho ako veľmi príjemného sprievodcu v autobuse. Pani nepracovala, len občas chodievala na sezónne brigády na statky do Čiech a na Moravu.

V ľavo od cesty  za krčmou murovaný podlhovastý domček mala viacdetná rodina  Melicheríkovcov (Štefánia,Kveta, Jarmila,ktorá až do vybavovania OP v 15.rokoch myslela,že sa volá Magda. Tak ju totiž všetci volávali...a asi traja synovia). Dom je neobývaný,občas tam strávia niekoľko dní potomkovia a dosť často Štefka.

Nad nimi, ďalej od cesty pri potoku, je drevenička, ktorú postavili Kaniakovci (syn Miro, BB). Tú po smrti rodičov predali a v súčasnosti je v držaní už asi piateho majiteľa ako víkendová chalupka.

Len o pár metrov vyššie je malinký  domček s chodbičkou a jednou tmavou miestnostkou, kde býval Fico- Mležík (pani za slobodna Štrbíková). Mali jednu dcéru Sidóniu). 

Nad nimi  bývali Talačovci- podlhovastá drevenička na ktorú boli napojené hospodárske budovy. Dlho chovávali kravy, patrili im polia u Juracvov, Medzikravice, pod Hájom, na Gacove...

No a schátralá, napoly zbúraná chlúpka na pozemku ako dlaň patrila  Šimkovej.  Celý pozemok bol zastavaný hospodárkymi budovami, a v strede maličký kameňom vyložený dvorek. Neviem, čo zapríčinilo, že nechali potomkovia všetko spadnúť...

Pavlovce - Válov

Z druhej strany cesty  bývala v minulosti ďalšia krčma- patrila  Matúšovi Štrbíkovi.  Kúpil ju od žida asi niekedy v medzivojnovom období. Tu sa odohrávali svadobné hostiny, tu hrávala každú sobotu  muzika. Dom si  v 80. rokoch kúpil a postupne rekonštruuje a modernizuje pán Záhruška z Bratislavy.Je to priateľský pán, ktorý si vie zrejme získať ľudí. Vždy, keď  príde , je tam veselo. Navštevuje ho dosť miestnych chlapov,ale vodí so sebou aj priateľov.

Bokom od cesty, v miernom kopčeku, mali postavený drevený dom- už väčší a s preskleným "gánkom",Palíkovci.Pani , za slobodna Puchríková,pracovala na MNV ako doručovateľka . Domček stojí, niekto ho rekonštruuje.

Domček v tesnej blízkosti cesty, učupený s malilinkými okienkami, akoby sa hanbil za svoju skromnosť, obývala osamotená stareka. Vídávala som jej tvár v okienku, vzácne s maľovanou miskou v ruke predo dverami. Ako malým deťom nám mama rozprávala o zlej žene, ktorá svoju  malú dcérku zaviedla hlboko do lesov a tam ju nechala na pospas divej zveri. V mojej maličkej hlavičke som si spojila túto babičku, že keď nemá deti, musela to ona dcérku nechať  v lese. Bála som sa jej... naviac sme niekde započuli,že pije rum, a tak sme na ňu pokrikovali "babo rumu, babo rumu, daj mi rumu za korunu"...

V jednom dvore s ňou bývali aj Zemančíkovci- v dreveničke, a spredu sa na ňu napojili murovanicou syn Pavol s rodinou (Annou Hladkou). Naproti si postavila ich dcéra Sidónia s manželom pekný drevený dom (Kočincovi), ktorý modernizje syn Jozef Zemančík a jeho dcéra s manželom. Je to pekný dom zvonku,aj zvnútra. Tam, len bližšie pri potoku, stála pod brehom  maličká izbietka, postavená niekdedy v 70,-80,rokoch 19. storočia, Zemančíkom. Jeho syn si za ženu zobral Draganovú z Kátliny,mali jedinú dcéru. Tá sa vydala, keď nemala ešte 16 rokov. Vzala si za muža  o dosť staršieho, Štefana Štrbíka. Bola mladá, nevybúrená jedináčka, nič nemala na starosti, a rada sa zabávala. A tak vždy v sobotu, keď naproti nim hrala v krčme muzika, počkala, kým muž zaspí, a hajde tancovať! Takto to robila do doby, kým to muž nezistil. V tej dobe bolo na dennom poriadku, že muž bil ženu, aj keď nemal dovod. A tak Mariška so strachom očakávala riadnu bitku. Muž na ňu nikdy ruku nepoložil, ani tentoraz. Ale ju vyhrešil a vyhrozil sa, že keď s útekmi neprestane, zbije ju. Odvtedy  chodievali na tancovačky len spolu.  Domček v tridsiatych rokoch rozobrali, každé brvno očíslovali, a presťahovali  do Besného. Tam stojí dodnes (rozprávanie mám  priamo od Marišky- starali sme sa o ňu 31 rokov., domček som zdedila , je mojou srdcovou záležitosťou).

Hladkovci- tam sa cesta rozdvojovala vpravo do Besného, rovno,cez lávku, na Prúdy. Za potokom U Cigání bývala rodina "Viktory Cigánky" , naproti Jakubovu,a na Prúdoch, medzi medzi množstvom neporiadku a vrbíc, mala maringotku Chrenčíncová. Maringotka bolo akési torzo autobusovej vlečky, v ktorej bývala osamelá stará žena. Hlavu mala vždy vyvrátenú dohora a keď som sa pýtasla mamy prečo, povedala mi, že sa díva, či nebude pršať. Pretože vždy, keď viac pršalo, voda zaplavila celé Prúdy a niekoľko dní  musela Chrenčíncová stráviť vo svojom obydlí. A keď už nepršalo, sadla si medzi dvere na kovové schodíky a vyčkávala... Húštie na Prúdoch ľudia využívali ako skládku, až kým sa nezačala výstavba novej ulice. Slúžila aj na ukrytie dvojíc pred zrakmi nepovolaných a neskoršie, keď už bolo futbalové ihrisko, urobili fanúšikovia cez Prúdy skratku.

 "Za riekú " býval v miniatúrnom domku "Kop". Neviem, ako sa volal, ani kde sa v Marikovej vzal. Vyzeral ako učenec, bol samotár, vlastnil množstvo kníh. Veľa z nich bolo písané švabachom, rozličné ručne zaznamenané mapy. Miestni ľudia ho považovali za blázna, alebo prinajlepšom za čudáka - nevlastnil podu, neobrábal polia, nezhromažďoval majetky. Nemal ženu ani deti, nemal rodinu. Kamkoľvek sa pohol, nosil so sebou knihy. Ale bol to veľmi sčítaný človek a jeho zmyslom života bolo zrejme získávať vedomosti.

Pavlovce:

Jeho sused Siažík býval obecný bubenník. Chodil po dedine a vybubnovával oznamy, dokedy nezaviedli miestny rozhlas. Siažik bol tiež zaujímavý. Pamätám si ho ako takého okrúhlohlavého plešivého pána bledej pleti, vždy hladko oholeného, s klobúkom na hlave. Kdekoľvek som ho videla, vždy mal klobúk. Nosieval bledú kožennú "diplomatku" a jeho výzor bol v mojich očiach akýsi vznešenejší, v porovnaní s miestnymi robotníkmi a roľníkmi.  V staršom veku  k nemu často chodievali karbaníci, hrávalo sa potajomky, o veľké peniaze. No potom mu dom zhorel a ani neviem, kam sa podel...Siažik vedel pekne maľovať,vlastnil tiež veľa kníh a patril k miestnemu koloritu.

Posledný domček -v kopci pod Čupencom, stálo niekoľko drevených domčekov rodiny Pecíkovej- Hrabcovej. Dedo, brat a dve sestry. Všetci slobodní. Maryša bola za miestnu prostitútku,mala nemanželského syna, všetci boli takí čudáci. Jeden z domčekov ešte stojí, ale tiež má dni spočítané...     

Hladkoviech drevenica je v prudkej zatáčke ( volali toto misto aj Okrut), doteraz obývaná. Za kamennou prístavbou stojí ukrytá vzadu tiež udržiavaná zrekonštruovaná chalupa.

Naproti dreveničku obstavali  bezdetní manželia Abíkovi murivom, pristavili  izby a síce veľmi pekný dom, ale chalúpka bola podľa mojho názoru oveľa posobivejšia. Pán Abík zomrel pomerne mladý, žena ho prežila o niekoľko desiatok rokov. 

Aj ďalšií podlhovastý dom, kombinovaný s murovanou prístavbou, je obývaný. Spoločný dvor dvoch či viacerých domov býval v minulosti samozrejmosťou. Nad ním, chrbtami nalepený s Ligasovým domom, bol pomerne veľký dom z dreva, Štefánie Hladkej a jej muža. Po nejakom čase, keď sa presťahovali do novej murovanej , pod skalou, túto chalupu zbúrali. Bolo jej škoda, pekná, priestranná, s  viacerými izbami, chodbou, a komorou. 

Paľovci( Palíkovci,  Matejašík,Lokšík, Hespodárík-Olívek,Nemčík-babica) -tu bývali rodiny Palíkov.  Každá vetva mala svoju prezývku-tak obyvatelia rozlišovali, o koho sa jedná. Jeden Palík bol Chálinec, druhý Čierný Jano, iných si už nepamätám . Povodné, žiaľ, už z povodnej architektúry  málo viditeľné, dreveničky ešte zostali. Jedna, v súčasnosti  z troch strán obstavaná hrubým kamenným  múrom, nad ňou naproti obecnej studni s teraskou, tesne pri ceste chátrajúca v povodnej maríkovskej architektúre. Tú by bolo dobre zachrániť, pretože ako okná, tak aj dvere, či kovanie, si zachovalo jedinečnosť našich stavieb. 

Nad  týmto domkom bola ďalšia drevenička, patrila trom sestrám .Jedna zostala slobodná, ďalšia bola Matejašíková  a tretia sa vydala za Lokšíka. Ten si  v záhrade pod kopcom postavil niekedy v 20.-30. rokoch na tú dobu moderný dom. Prízemie tvorila maštaľ a na poschodí mali obytnú časť. Chodbu, kuchyňu, spálňu, komoru. V kuchyni mali ručnú pumpu s kovovým umývadlom (výlevkou), čo bolo v maríkovských domoch nezvyklé. Jeden ich syn si zobral po vojne za ženu bratislavsko-nemeckú šľachtičnú a doviedol ju do gazdovstva. Ťažko  sa jej zvykalo z domu so služobnými k vidlám a kravským vemenám..Ale bola statočná.

Ďalší dom, pekne zrekonštruovaný, patril "Babicám". Boli to mama a dcéra, ktoré robili porodné služby predtým,ako v Marikovej postavili nemocnicu. 

Podlhovastý drevený domček s o spojenými hospodárdkymi budovami patril tiež Palíkovi. Mali hluchonemého syna, ktorého ináč nepozvali, len "Nemý Ščefo" a dcéru Vilmu. Boli slobodní a dom zdedili vzdialení príbuzní.

Kyslovci, alebo Kapusníkovci - jedna rodina, obývajúca celú osadu. Dedko s babku, ich syn s rodinou,sestra s manželom a ich hluchonemým  synom- "Nemým Paľom", a ďalšia sestra s manželom. Nemý Paľo bol mohutný  chlap írskeho vzhľadu, ktorého sme sa ako deti dosť báli. Bol v  podstate bol veľmi priateľský. Ale stále šermoval rukami a  vo mne vyvolával vždy pocit hrozy, že ho nahnevám. Niektoré deti a väčší chalani sa mu vysmievali, ale aj hádzali po ňom kamene či nezrelé jablká a to ho privádzalo do zúrivosti.  Keďže naproti, na lúkach zvaných Psí cintér (pochovávali tam zvieratá) som pásávala husi, trávila som s ním a Kapusníkovými deťmi veľa času. Paľo mi vyrezával kadejaké primitívne hračky z kúskov dreva, naučil ma vytáčať píšťalky z jarných lieskových prútov. Ja som mu na oplátku ukazovala obrázky z cestopisov  Hanzelka a Zikmund, či z časopisov. Pri Psiem cintéri v potoku boi dva malé  "škarpovaním" umelo vytvorené vodopádiky vodopádiky. Volali sme to Stav. Do Stavu sa chodili kúpať Juracovské ženy a chlapi, za  horúcich letných podvečerov . Hlavne, aby zo seba zmyli pot a prach po prácach na poli. Naša maminka s niekoľkými, svetom zbehlejšími, ženami, vytiahli   jednodielne plavky, niektoré zo seba nestiahli kombiné. Ale našli sa aj také, ktoré sa cudne okúpali v sukni a blúzke. Chlapi sa v Stave občas vykúpali aj v treskúcom mraze, to keď merali cestu  krížom-krážom cestou z krčmy...Potom sa zastavili na kosť zmrznutí, s cimbolkami okolo nohavíc,rukávov a kabátov, v prvom dome u Juracvov -teda u nás. Pod nami bývali v peknom štvorcovom poschodovom dome Lokšíkovci. Pani bola  šľachtičná zo starého nemeckého šľachtického rodu s vlastnou korunkou, ktorá si do nového domu priviezla prekrásny starožitný jedálenský nábytok. Bola pekná, vždy upravená, s  vybraným správaním. Ako jediní mali koncom 50. rokov kúpelňu so sprchou, spalchovaciu toaletu, ústredné kúrenie a kuchynskú linku. A krásneho vlčiaka Šohaja.

 Nad nami mal  maličký učupený domček  Adam Zemančík. Po rokoch postavili veľký dvojdom.  Deti dospeli, odišli, ale dcéra so zaťom- Tabačkom-  často trávili hlavne sviatky u rodičov. Tabaček bol spoločenský obľúbený muž s charizmou. Rád sedával pred domom na kláte s harmonikou, hral a spieval dlho do noci...

U Juracvov panovali dobré susedské vzťahy. Ľudia si navzájom doverovali . Domy neboli oplotené a každý vedel, kto-kam-načo-ku komu ide, čo varí, kedy bola "italská domácnosť",čia devla je samodruhá  a s kým, kedy ktorá žena zľahne... Žiadny neznámy neprešiel bez toho, aby ho nevyspovedali kto je, odkiaľ a čo ho sem priviedlo. Tak si navzájom strážili domy, ktoré sa často ani nezamykali. A keď, väčšina aj tak vedela, kde je položený kľúč. Občas prišla niektorá suseda s peniazmi, že si vypožičala, keď sme nebolu doma. Nikdy sa nič nestratilo, susedia si navzájom pomáhali, osada žila akýmsi spoločným životom. Samozrejme-boli aj rozvadené rodiny a susedia. Zväčša išlo o majetkové spory, a najviac ich "dedili" po predkoch. Ale mali sme aj majiteľa pozemkov Joža, ktorý bol nielen chamtivý, ale aj neznášanlivý. Bol to primitívny nadutec s ešte primitívnejšou ženou, ktorí sa domnievali, že im patrí celé Besné a že si možu podplatiť všetky súdy. Za svedkov si volávali najposlednejších ochľastov, ktorí za pohárik zapreli aj vlastnú mater,  sudcov podplacali a keď sa stalo, že súd prehrali,zaplatili trovy s pokutami a robili zlo ďalej... Znepríjemňovali život každému, s kým susedili ich pozemky. 

Raz sa stalo, že si spomenul Jožo a jeho žena, že si urobia cestu na svoj  pozemok z hlavnej cesty. Zemančíkovi  strhli plot,krompáčom rozkopali betónový  múr,  a rozorali Adamovi záhradu na cestu. Samozrejme,že bol  z toho riadny humbuk.  Síce musel škodu nahradiť, ale nevraživosť zostávala. Na Nový rok ráno, keď väčšina ľudí dospávala Silvestrovskú noc, sa do Adama pustil protivný Jožo a začal ho biť.(Adam bol nekonfliktný tichý šťúply starší muž. Nikdy nevyvolal nepríjemnosť, s každým sa snažil byť zadobre. Bol taký introvert). Zaťa Tabačka zobudil krik zvonku, v trenírkach vybehol, čo sa deje. Keď videl, že mu  svokra drží pod krkom, bosý, ako bol, vzal z drevárne sekeru a pustil sa za bitkárom. Vyhnal ho s tou sekerou až na vrch Hoštáka. Tam ho dobehol a vyhrozil sa,že ešte raz len krivo pozrie stranou k  svokrovmu domu , rozpolí mu lebku. Tak sa zľakol, až pustil do gatí. Odvtedy sme mali na okolí relatívne pokoj.

     Nad Zemančíkom  býval v miniatúrnom rodičovskom  domčeku, ktorý stojí dodnes, Ofko. Bol duševne postihnutý, a v jednom dvore býval so sestrou. (Sestra Filipa Martikáňová, s manželom Janom Zálešákom, ktorý pochádzal z Moravy a v Maríkovej s bratom  Karolom ako prví prevádzkovali živnosť s dopravou (nákladná,autobus,osobné auto) , si postavili vo dvore podlhovastý dom. Mali dvoch synov a dcéru, po ich smrti deti predali dom aj záhrady mojej maminky bratovi. Tam býva dodnes Paľo Štrbík- Nemčík).

Ofka si pamätám ako mierumilovného dedka, veľmi podobného obrázku na tabáku Taras Buľba. Nosil letom-zimou baranicu na hlave a fajku v ústach. Vlastnil vzduchovku a keď ho niečo nahnevalo, okamžite hopkal pre vzduchovku s diabolkami. Sedával na lavici pred domčekom a keď som k nemu prišla, vždy mi dával alpové tabletkové cukríky (obdonba PINZ) z papierovej tuby, ktoré mi chutili, aj keď boli olepené  tabakom, vytrasenom do vrecák.

Nad nimi býval dedko Barančík, s poľovníckym psom Brokom a dcérou s rodinou. Zať Mlynárik, pochádzajúci z Detvy, sa nikdy nevzdal svojej detvianskej nátury, kamarátil sa s mojim tatom a mamy navzájom tiež. Chovali kravu a kozy, dedko chodil na pole, s o psíkom Brokom . Podopieral sa sekerkou na dlhom porisku a keď išiel z poľa, vždy vliekol otiepku dreva. Pred  dverami mali takú tyčkovú bránku,aby im hydina nevošla do kuchyne. Keď  sa dedkovi nechcelo von, otvoril bránečku a povedal Bročko, nemáme drevo. Bročko sa zodvihol a po polienku  poprinášal  plnú bedňu pred sporákom. Alebo sa dedko len tak mimochodom spýtal-Bročko, kde máme kozy- a o chvíľu ich  dohnal až k dedkovi. Domček stál presne na mieste terajšej garáže Vignáta.

Abík mal posledný v rade vpravo od cesty , na strane Hoštáka, domček. Tiež drevený,ako väčšina starých ľudí. Bol to vlastne rodný dom babky Abíkovej a jej  sestry. Mali jedného syna, ktorý sa nikdy neoženil a  koncom 60. rokov už staručkú babku. Babka mala silnú reumu- všetky prsty poskrúcané, a ako dieťa som sa na ne nevedela vynadívať. Vždy napoly sedela-napoly ležala v kuchyni na posteli, hlavu zabalenú do veľkého šátku- vlnáčka.Bola som taká malá zvedavá všetečnica- mamička chodila do práce, a ja, keď som mala byť doma, bola som u susedov.  

Bola to doba kontigentov, keď musel každý vlastník pody odvádzať naturálnu daň z poľnohospodárskych produktov, aj zo zvierat ( sliepky aj vajíčka, husi aj perie, prasa, aj kožu z neho, mlieko, aj teliatko, atď...) Na zabíjačku bolo treba zvláštne povolenie, na predaj muselo mať zviera vlastný pas. Každý,kto mohol, vychoval si na čierno prasiatko, a potom ho potajomky zabili. Aby nebolo v dome veľa mäsa (chodievali kontroly a pokiaľ mali na niekoho podozrenie,urobili četníci raziu v tom dome), ako sa mäso rozoberalo, tak hneď niekto nosil do susedov a rodine "výslužku". Teda časť mäsa, jelitá,tlačenku,slaninu. Raz som počúvala, ako pri drápaní peria počas zimných večerov, spomínali túto príhodu:" V rodine  zabíjali na čierno. Niekto ich ale udal, a tak išli četníci naisto ku nim na kontrolu. Susedia im ale krátko predtým stihli dať vedieť, že sa po okolí pohybujú nepovolaní. Domáci už nemali čas  zlikvidovať stopy, a tak rýchlo podrezali hus, aby obhájili krv na snehu, prasa posadili na  latrínu, hodili naň vlnák(strapcová deka, ktorú nosili ženy miesto kabáta či kožucha)dali na hlavu veľkú šatku- a nechali tam. Ostatní podbehli po domoch a domáci sa tvárili, že museli zabiť nemocnú hus. Četníci ponazerali všade, no okrem husi a pripravených nádob  a náradia, o ktorom tvrdili, že ho umývajú a pripravujú na sobotnú ohlásenú zabíjačku s povolením- nenašli nič. Jeden z četníkov pozrel do záchodu, a keď videl sediacu babku,ako vykonáva potrebu, rýchlo zatvoril dvere a zakričal, že tam len babku vyrušil. Keď četníci odišli, zabíjačka v kľude pokračovala... No ja, v mojej detskej hlavičke, keďže som inú babičku  vo vlnákoch nepoznala, som si  túto príhodu spojila práve s babkou Abíčkou. Kade-tade som to potom vytárávala, ešte šťastie, že mali pochopenie pre moju  ukecanosť a neurazili sa. 

      Za potokom na začiatku Juracovov bývala rodina Braciníka-Paráka. Mali dcéru Matyľu, vydatú v Púchove, a Máriu Hamárovú. Pani Hamárová ešte žije, býva v dome,ktorý si postavili, so synovou rodinou. Nad nimi n bývali Gašparíková, volali ju Fuka. Na jej manžela si nepamätám- dcéra Mária sa vydala za Viktora Vajdíka a druhá za Malíka. Domček kúpili manželia Papíkoví z Púchova, ktorí ho zachránili a trávia v ňom veľa času. Nad nimi bol malinký domčúrik  babky Husáríčky. mala dve dcéry, jedna sa vydala do Adámkov a druhá bývala  v tomto domčeku. Dcére veľmi ublížili pred koncom vojny Rusi. Do domčeka sa dala drevokazná huba, a našťastie práve dostavievali dom, do ktorého sa presťahovali, pretože huba dreveničku celú "zožrala".  Pod domčekom bola kamenná murovaná studňa. Voda sa z nej naberala tak, že si musel človek kľaknúť na jej okraj, začrel kýbľom do vody a trhnutím kýbeľ s vodou vytiahol. My sme ako deti nesmeli takto vodu brať, ale kúsok vyššie bola pri potoku studnička a pri nej mala babka Prcúška ,ktorá tam bývala, plechový hrnček. Keď sme potrebovali vodu, vzali sme si 2litrovú kondvičku a hrnčekom sme vodu zo studzienky prelievali. 

Za Husáríčkú mali Šujakovci dom aj maštale a húvná. Babka Šujačka mala dcéry Máriu (Lamošovú) a Matyľku (Duníkovú). Matyľka zomrela krátko po porode a tak vnúčika vypiplali starí rodičia. Keď odrástol, vzal si ho otec do Bystrice do jeho novej rodiny, ale Milan trávil veľa času u babky. Syn Stano sa oženil na Moravu a tam žije. Dom stojí dodnes. Nad nimi bývali Orgoníkovci. Ešte som bola maličká, keď sa odsťahovali do Čiech, ich dve dcéry  chodievali občas na dovolenky, no postupne pozarastalo všetko a dom schátral.

Naproti, Juro Lapák, mal najkrajší dvor aj najúžasnejší výhľad zo dvora. Na kopčeku stál  na rovnej plošine podlhovastý domček, svetličkou zafarbené vápno na bledomodro svietilo na brvnách zvonku aj zvnútra. V jednej skale  mali vyhĺbenú pivnicu, v druhej maštaľ, kamennými schodíkmi sa chodilo po terasovite upravenom teréne ku sliepkam, aj  na žihľavu pre húsatká. Celý dvor mali vydláždený veľkými  plochými kameňmi, z jedného vyvýšeného miesta im vytekala voda do žľabu, proste nádhera... Ich syn, pracovník ministerstva školstva, ovdovel. Tiež vychovali vnučku, ktorej zomrela maminka len niekoľko dní po porode.   Keď podrástla, vzal si ju otec, ale jeho družka boal na Hanku zlá. Týrala ju ako maličké dieťa, vraj jej prikladala pijavice a do jedla dávala niečo, aby bola neduživá a tak sa jej macocha zbavila.  Zistil to Hankin otec, keď sa raz vrátil nečekane domov. Ženu vyhnal a o Hanku sa staral sám. Často hodievala k babke, mali sme ju radi-aj keď bola jedináčik z veľkomesta, bola milá, dobrá a príjemná. Bohužiaľ, len do jej vysokoškolských štúdií.  Raz otec, vracajúci sa z práce domov, našiel na dverách prilepený odkaz " Otec, nezvoň! otvor si vlastným kľúčom". Keď vošiel do bytu, Hanka už bola mŕtva. Nikto sa nedozvedel, prečo si pustila plyn a siahla na mladý život...Jej babku to zabilo. Chradla, stratila zmysel života, chodila od tej doby ako bez duše.

Stavby odišli do nenávratna a na ich mieste vyrástlo strašidlo, ktoré možno v súčasnosti už nemá ani majiteľa. Ešte nebola dostavaná, už chátra...

Pod nimi  mali domy dvaja bratia- Ondrej a Matúš Lapák. Ondrej a jeho žena Emília boli bezdetní.Po ich smrti dom zbúrali a priestor slúži odvtedy ako dvor pri dreveničke  manžeklovv Evy a Matúša.  Eva- ktorú všetci volávali Iva Lapáčka, len  sestra a ja sme ju oslovovali Vlascina mama. (dcéra Vlasta, syn Zdeno). Nemala som ešte štyri roky, keď som prišla k nim na podválku,poťahovala nosom, a hovorila- Vlascina mama, varíce mašo, aj ja ľúbím mašo... odvtedy sa tejto príhode vždy zasmiali. Bola som  naozaj mäsožravec-a doteraz mi to zostalo.

Matúš pracoval celý život v Prahe, a keď  prišiel na Vianoce, vždy doniesol rozne mlsky, ktoré sme my ani nepoznali. Tak sa mi každoročne ušiel raz banán, raz mandarinka, inokedy kúsok ananasu.. Aj tento dom je opustený, len vnučka Alica chodí skontrolovať, či je všetko v poriadku.Pri studničke bývala v staručkej krčiacej sa, čiernym térom každoročne natieranej (aby bolo drevo zakonzervované pred škodcami) chalúpke  bývala babka Prcúška. Jednu dobu mala na starosti dve vnučky, pretože jej dcéra,žijúca kdesi v Čechách, sa o ne nestarala. Bolo to poznať hlavne na mladšej- presúvali ju z detského domova do polepšovne,odtiaľ do ďalšieho domova, a tak sa to opakovalo. Babka ju veľmi nezvládala, ale určite jej starostlivosť a pomoc Mlynáríčky, náprotivnej susedy, pomohla pozitívne. Na pozemku, kde bývali, stoja domy Kršíkovcov. V tej najmenšej býval Matúš so synmi, postupne, ako si zakladali rodiny, vo vrchnom býval Jano s rodinou, v prístavbe prvého Fero a v murovanom Jožo s rodinou. Bývajú tam dodnes.

Veľký pozemok patrí dreveničke, nenápadne umiestnenej pod kopcom, patriaci Dráčkovcom. Tam sa vydala začiatkom 50, rokov "Pavuľa z Udiče", a s jej dcérami Janou a Helenou sme vyrastali. Z kopca sme sa v zime spúšťali na saniach- dovtedy, kým Helena nenarazila do jediného, široko-ďaleko rastúceho  stromu, nezlomila si ruku a neprivodila silný otras mozgu,potom sme dostali zaracha.  Ich rodičia sa rozviedli, presťahovali sa do Udiče, a dom zostal niekoľko rokov prázdy. Potom sa prisťahoval majiteľov brat Šandor s rodinou a dom majú dodnes, aj keď neobývaný, stále udržiavaný.

Pri pozemku je ďalší  vodný spád, vytvorený z hrubých brvien. Volali sme ho Stvík. V ňom sme sa roky kúpávali, a naproti nad medzou, na hŕbe kamenia, sme sa slnievali. Len niekoľko dní predtým, ako som nastúpila do prvej triedy, sme sa, ako vždy, kúpali a skákali zo stavíka do plieska. Zrazu zavelil Milan Kujaník, všetci ven! niekto je tu zranený! Voda sa sfarbievala krvou. Ako sme postupne vychádzali, za mnou sa ťahal krvavý pás. Skočila som na sklo, rozrezala nohu (pri tom bláznení som to vobec nepostrehla) a takmer som prišla o malíček. V nemocnici mi nohu pozašívali a keď som nastupovala prvýkrát do školy, bola som obutá v krásnych nových červených papučkách" s brmboľcom". Tato mi spieval "papučky s brmboľcom spávali pod stoľcom" a ja som bola pyšná, že iné deti musia chodiť obuté v bielych "pionierkách". (tie som neznášala, rovnako ako triko- čo bola vlnenná kombinéza vzadu na gombíky, s otvormi na vykonanie potreby, niečo ako zvieracia kazajka- , menčestráky  a galoše. )

Nad Dráčkom mali domček ešte Šútoríkovci- tiež Juro, so synmi Ferom a Jožom a dcérou Sidkou. Jožo bol starý mládenec, veľký kamarát s bratancom Ščefom Abíkom a Ferom Kršíkom, a Fero bol námorník. Keď raz za strašne dlhé obdobie prišiel, stretali sa hlavne u Abíka. Tato bol vždy zvedavý na jeho rozprávanie, a ja som so zatajeným dychom hltala každučké slovíčko. Dodnes si pamätám všetko, čo rozprával o Sydney, a keď som kráčala v Sydney po prístave, spomínala som na jeho slová. Občas si ma posadil na kolená, z gramorádia hrala ticho hudba, a Fero rozprával. Popíjali pritom promincľu či griotku a mne dovolili namočiť prst a obliznúť. Na vianoce  visel stromček u Abíkov nad stolom, Chlapi obdivovali smiešne  mechanické hračky pre dospelých, ktoré púšťali ich donekonečna a smiali na tom, čo Fero priniesol z ciest. Pamätám sa na ožrana, ktorý si nalial do pohárika alkohol, vypil, striasol sa, sčervenel, pokýchal, a tak sa to opakovalo. Alebo si dal pivo, stiahol gate, vyčúral sa, zdvihol gate, dal si pivo... ale aj také, ktoré boli pre moje detské oči tabu. Fero, hoci bol námorník, bol vždy kultivovaný, slušný a mala som ho vždy rada. Možno jeho pútavé rozprávanie o diaľkách, o ktorých sa vačšine ľuďom ani nesnívalo, vo mne vzbudili túžbu po spoznávaní  a cestovaní...Na mieste Abíkovej chalúpky si postasvila Sidka s manželom víkendový dom , o ktorý sa starajú celá rodina. 

Na mieste, zvanom Hrňvovka, bola v minulosti Štrbíkova trafika. Neviem, čo presne trafika predstavovala- bol to vlastne malý obchod s roznymi potravinami. V jednom dvore  je aj presťahovaná chalúpka od Zemanvov, o ktorej som písala. Bývali v nej  bezdetní manželia,interiér je celý povodný . Sporák s peklom, ktorý navazuje v izbe na pec, kovania, okienka, vetracie otvory v stene, povodné obrázky aj nábytok...Z  domčeka postupne  robím  rodinný miniskanzen,  s krojmi a roznym povodným zariadením po majiteľoch. Rada by som ho sprístupnila každému záujemcovi o históriu Maríkovej. 

 Domy mali dvaja bratia, ďalším ich bratom bol moj dedko z maminej strany. Trafikant s manželkou Magdalénou mali jedného syna, neboli to dobrí ľudia... Naproti bol drevený dom, ktorý po rekonštrukcii vyzerá ako pomerne nový, kúpili malú drevenicu niekedy pred viac ako 50 rokmi Fero Barančík.

     Potom neboli domy až do Mičíkvov. Prvá drevenička patrila rodičom  Joža a Cyrila Plšičíkovým, po smrti ich slobodnej sestry domček zbúrali.  V tom dvore si Cyril  postavil murovaný dom, a vzadu na konci cestičky Jozef . Ďalší dom bol  Mičíkvov- Čerňanvov rodičov  -Emílie Oravcovej. V súčasnosti v zmodernizovanom  víkenduje rodina chatárov z Bystrice. Za nimi je tiež zrekonštruovaný pekný dom, z povodného, ktorý patril Paľovi a Cilke  Plšičíkovím. Pred nimi bola maličká drevenička o jednej miestnosti. Bolo to obydlie Mile ???(mama Štzefánie Martikáňovej).

Len o kúsok vyššie bývali Slovíkovci. Tiež domček po nich zrekonštruovali a skrášlili. Každý zachránený dom ma nesmierne pohladí na duši, aj keď povodnú architektúru si zachovalo len máličko domkov a úplne povodnú nemá ani jeden(šindľová strecha, udupaná zem miesto dlážky). 

Keby sme išli z Hrňvovky vpravo, prídeme ku krížu. Tu vždy stávala majestátna lipa. Žiaľ, lipu niekto príliš akčný pomaličky ničil, až nakoniec z nej zostala len nebezpečná škrupinka kmeňa a tak ju museli zlikvidovať. Tu stál jediný dom, aj ten premiestnili až koncom 60. rokov z Besného. Naproti bol  obecný priestor, Prúdy, kde sa roky  hrávali deti a pásli husi. Žiaľ, za posledných 25 rokov  Prúdy intenzívne zavážali bordelom a hlinou, zrovnali zarovno cestou a tento pekný priestor úplne zničili... Cesta nás dovedie cez Holánku  do osady Pleškovce. Tu možeme vidieť  niekoľko pekných starých domov s h ospodárskymi budovami.  Hamárov dom s  ku domu pristavenou maštaľou, húvnom a vúkolom, doteraz  modernizácia nezničila.   Dom na kopci, patriaci šustrovi  Packovi a jeho žene Hane, ktorú prezívali Hrebčka, je tiež pekne zrekonštruovaný, rovnako jeho okolie. Jarošínec dom predal a noví majitelia ho pekne opravili a tiež upravujú okolie.

Len kúsok vyššie od Pleškvov  prejdeme chodníkom  do Remišvov. V tejto osade, v ktorej dlho kraľovali neporušené povodné domčeky, musia tiež ustupovať modernej dobe. Tu nás zas cestička napojí na hlavnú cestu. priamo pred nami kraľuje v akomsi cviku  ná peknom  slnečnom mieste s veľkým dvorom  dom "krsnej mamy Kvídesky"- Plšičíkovej. 

(U nás bola každá druhá suseda kmotra, či krsná mama. A keď som v tom už mala úplnú španielsku dedinu, odmietla som okrem tej, ktorá ma nosila na krst a sprevádzala na birmovku, hovoriť krsná mama...(Mama mala 13 súrodencov a otec troch, to je spolu 20 detí.Každý mal dvoch krsných rodičov pri krste, jedného pri birmovke, tí mali manžela... a to ešte aj rodičov detí, ktoré nosili na krst naše mamy, babky a pomaly celá rozvetvená rodina, sa volávali kmotra a krsná...)

Nad Kvídeskú  doteraz stojí aj  Dzurdzíkov-Šípkvov  domček .

     U Hujkvov sa cesta rozvojovala- vpravo viedla do Pupkvov, vľavo do Besného. 

Vydáme sa do Besného...Vpravo nad cestou je polorozpadnutá, aj keď stále obývaná, drevenica  Dráčkovcov. Dvoma stranami zvýšené podlažie  obstavené balkónom, čo dodávalo v čase, keď bola drevenica v "plnom rozkvete" výnimočný ráz. Dnes by zrejme neudržal ani vtáčika.Je to veľká škoda... Naproti bola osada Ficovce- zhluk domčekov s hospodárskymi prístavbami, bez oplotenia,so spoločným dvorom. Vďakabohu, celé to kúpila jedna rodina a navracujú tomu niekdajšiu krásu. Rekonšruovné domčeky zapadajú do prostredia.

Nad Dráčkom bývali v minulosti Orgoníkovci, a v ich záhrade pod domčekom postavila  ich dcéra s manželom dom- Jurčíkovci- v súčasnosti  opustený. Nad nimi zmodernizovaný a zrekonštruovaný  starorodičovský dom Oľgy Barančíkovej, a za ním sa skrýva chlúpka, ktorú obývali tiež Orgoníkovci. Všetci povodní majitelia  boli bratia. Boli to bratia mojej babky Orgoníkovej (maminkina mama). Cestu križuje Besný potok, ktorý je vačšinou roka  maličký, ani nie po členky. Keď sa však rozbúri, je hrozný...neraz so sebou pobral všetko, čo mu stálo v ceste. Pamätám si rok, keď všetci obyvatelia, bývajúci za potokom, zostali niekoľko dní  izolovaní,pretože potok vzal všetky mostky a lávky. Potom dal predseda  MNV Imrich Puchrík urobiť cez rieku dva murované,pevné mosty a obyvatelia, ktorí potrebovali vyriešiť prechod cez potok, tiež stavali murované- väčšinou jeden spoločný most. Az v 70. rokoch začali ku každému domu pristavovať aj most.Druhá strana potoka bola obývanejšia. 

Zhluk niekoľkých dreveníc vlastnila rodina, ktorú prezývali Brigántovci(Brigánt,Brigánci). Bola to rodina Smižíkových,neskoršie sa k nim priženil Barančík  od Pupkov. Nepanovali medzi nimi dobré vzťahy, boli tam večné hádky,zloba,neprajnosť... Po smrti starých obyvateľov sa  osadníci porozchádzali a zostalo ich  tam len niekoľko . Ešte mali domček Prcúchoví, Pavlík - Baháček, Husárovci, a niekoľko domov patrilo Máčkovcom. Preto sa osady  volali U Brigántvov a U Máčkvov.  Pod  vrchom, zvaným Maňové, vpravo nad cestou, bol asi kilometrový úsek neobývaný. Domky nebolo kam utesniť, pretože nad cestou je prudký kopec a pod cestou prudký zráz do potoka... Však tam aj niekoľko chlapov počas cesty domov popadalo a utopilo sa. 

Pod cestou, na rovnej ploche vedľa potoka, si v dávnych dobách postavili pár domov Šulavíkovci. Viac sa ich nezmestilo, ale rodina obhospodarovala  svoje políčka, kúsok lesa a mohli vychovať kravu, kozy, prasiatka  a hydinu. Nebyť odlesku od slnka na plechových strechách, ktorými pozakrývali majitelia domy, ani by si nikto nevšimol, že sa tam niekdy žilo.

     Nad transformátorom sa cesta rozdvojuje. Vpravo prichádzame pod  Cabajovce  a pokračujeme do  kopca do Pavlvov.  Možno sa tam dostať skratkou  prudkým strmým brehom so sotva viditeľným chodníčkom, alebo vozovú cestú okľukou okolo Válova. Je to osada, z ktorej pochádzala moja maminka. Bývali tam rodiny Pavlíkovcov,Orgoníkovcov, Pánovčík, Máčkovci a niekoľkí, ktorých mená si už nepamätám. Nikto v osade nemal dohrady okolo domu, nikto si nesvojil pozemky pri dome. Všetko patrilo rodine grófky Popperovej, kým si obyvatelia postupne  nevyplatili malé políčka do svojho vlastníctva. Fungovalo to tak, že keď našetrili korunky, doniesol niekto, čo bol zbehnutejší svetom, do bytčianskeho kaštieľa za všetkých. Grófke doverovali, mali ju v úcte,pretože nikoho neoklamala. Dala políčka zaregistrovať postupne celé Zamaňové  na nových majiteľov. Horšie však bolo, že pozemky osady s domami nestihla dať do poriadku. Zomrela, a jej dedičia sa nezaujímali o to, či  sú majitelia v práve...

     Povodná osada Pavlovce nebola na mieste, kde je doteraz- prví osadníci  si postavili chatrčky vyššie nad ňou, na mieste, zvanom  Chalupisko. Osadu obklopujú prudké kopce, ktoré napriek kamennému podložiu, do kúsočka využili. Niekde boli roličky, niekde záhradky na zeleninu, kosili a sušili sená. Pestovali obilie, zemiaky, burgyňu a kapustu, viku a zacelinu.

Tam, kde sa nič neurodilo, spásal statek trávu . V spoločných  porastoch zmiešaných  lesov zbierali popadané lístie "liscisko", ktoré používali na podstielanie statku, ale plnili nimi aj "strožáky", na ktorých sa spávalo.  Od jari do jesene polia , lúky a pasienky ožívali ťažko sa lopotiacimi roľníckymi rodinami. Aby si prácu spríjemnili, ozývali sa krásne ťahavé "trávnice", ktorými sa vyspievala radosť, láska, sklamanie, žiaľ, smútok, nádej... A tak sa piesne tiahli Chalupiskom,  Húščom,  Pilkovkú Spinú, Šarkaňú Jamú ,Zamaňovým, až kamsi k Šulavovcom. Lebo keď začal notiť jeden, postupne sa k nemu popridávali zo všetkých strán ďalší a ďalší oráči, kopáči, patieri, kosci, hrsceľníčky či hrabáčky.

     Z útrob Pilkovskej Spiny vyviera voda, ktorá tečie do Válova. Vždy poskytovala obyvateľom Pavlovcvov a Cabajovcvov dostatok pitnej osviežujúcej vody. Nikdy nevyschla, ani nezamrzla. Všetci ju považovali za liečivú a dodnes tomu veríme aj my. Voda , vyvierajúca spod buka,dreveným žliabkom, v ktorej bolo  na konci niekoľko dierok, tiekla nepretržite od nepamäti . Naprieč pod žliabkom bol  z pevného dreva vydlabaný  žľab "válov", do ktorého dierkami tiekla časť vody a v ktorej napájali statek. Na Válove kúpali deti, prali, klebetili, aj udržiavali susedské vzťahy. 

     Rodiny boli viacdetné-napríklad maminka mala ešte 13 súrodencov. Niektorí zomreli, staroby sa ich ale dožilo deväť.  Rodina Máčková (Drmľa) mala 12 detí... Život bol tvrdý a krutý, zimy dlhé, hlad neúprosný-ale aj tak sa  vedeli ľudia zabaviť a spríjemniť si dlhé večery. 

Drápačky peria, priadky, vyšívanie, pradenie - to všetko využili na spoločné stretávky. Ale niekedy sa chceli len tak porozprávať, keď bol čas-hlavne počas kresťanských sviatkov. A tak prišiel jeden či viacerí susedia "na posedzenú". Posedeli, porozprávali sa, pospomínali. Rozoberali vojnové zážitky-lebo tú generáciu mojich rodičov a ich rodičov postihli vojny. Ten, kto "vandroval" po Francii, Nemecku, či Amerike, rozprával zážitky, spomínal život za hranicami, ako ľudia žijú, rozprávajú, čo jedia, ako sa obliekajú. Všetci hltavo sledovali každučké slovo, a tak si rozširovali obzor vedomostí. Aj keď  boli najďalej v Trenčíne či Bytči.

     Moja babka vedela dobre čítať, aj písať. Nemala ľahký život, ani času na čítanie- vychovávala sama početné potomstvo a starala sa o všetko.  Okrem poľnohospodárstva  rodine pomohla aj ľudovým liečiteľstvom, poznala bylinky,vedela z nich  vyrábať rozne hojivé masti, tinktúry, čaje. Keď bolo treba pomocť rodičke, volali ju na pomoc. Pokiaľ sa ťažko telila krava, babka vedela prehmatať a usmerniť cesty  mláďatku na svet.  Bola považovaná za múdru ženu. Preto  v každej rodine, do ktorej prišla, presviedčala, aby aspoň na pár zím posielali deti do školy. lebo len tak sa možu mať lepšie, ak budú gramotní. Neoklamú ich podvodní  richtári,notári či fiškáli, ktorí často napísali majetok na svojich potomkov a nie na človeka, ktorý kúpil pozemok a požiadal o prepis.

  

     Dnes sú všetky osady, nachádzajúce sa za Maňovým, vymreté...nnašťastie, niekoľko nových  majiteľov, ktorí dreveničky kúpili, či zdedili,  zachraňujú osady pred úplným zaniknutím.  U Pavlov si Jožo z Papradna zakonzervoval prvý domček nad cestou od Válova. Pomaly prestavieva maštaľ a pod jeho rukami  sa mení ráz schátralej barabizne na príjemnú dreveničku.

Naproti nemu pod cestou chátra domček, ktorý bol dlho najlepšou stavbou v osade. Býval v nej Jožo Pánovčík s rodinou ako posledný obyvateľ Pavlovcov. jeho dcéra si chceli udržiavať  miesta ich detstva- chamtivosť    dedičiek po povodnom majiteľovi  im to neumožnila. Neprávom si po viac ako pol storočí začali nárokovať na dom, chceli zaň nehorázne peniaze a radšej nechávajú dom spadnúť. Toto, žiaľ, nie je ojedinelý prípad, kam siaha ľudská chamtivosť a nenažranost. Pritom od samých rádoby majiteliek viem, že dcéry Pánovčíka  sa chceli s nimi dohodnúť a (znovu) im zaplatiť čiastku, zodpovedajúcu stavu domku. Márne...

Ďalší dom zo spodnej strany je po Máčkovej-Drmli. Babka sa dožilavysokého veku v plnom zdraví a sebestačnosti. Bola od maminky oveľa staršia, ja som si ju vyše 40 rokov pamätala stále rovnakú. Hlas mala ako mladica, rada spievala pri každej práci.  Po jej odchode do domu chodievala najviac dcéra, ktorá tam niekoľko rokov žila s manželom ešte pred asi 7-8, rokmi. Ale už je tiež stará, prejde dom obzrieť, no nestačí opravovať,čo čas ničí. Vlani spadol plot,a postupne chátrajú všetky prístavby... Vedľa je  rodný dom Ondreja Orgoníka- je zachovalý, vždy, keď niekto z jeho potomkov príde, vyčistia dvor a poopravujú, čo treba.

Nad "dvorom" (to je miesto, kde kedysi stáli domy  mojich starých rodičov a maminkiného brata, dnes tam zostal len zdivočený orech, čas't základov maštale a  ohnisko po nás,ktorí tam chodíme relaxovať) je ešte dom, ktorý je stále v ponuke na predaj. Niekoľkí jeho majitelia - chatári zomreli. Po poslednom zostala exmanželka a partnerka, ktoré vedú dedičské spory a tak tiež  padá plot,spadla hospodárska budova, ktorá slúžila za dielňu a tak hlúposťou a trvdohlavosťou sokýň v láske prídeme o ďalšiu časť  historickej stavby.

Ešte sú tam dva domy, ktoré vyzerajú udržiavané- Po Pavlíkovi. Bol to pán , ktorý  sa  v päťdesiatych rokoch presťahoval  natrvalo do Čiech. Jeho sestra, pani Cibulčíková, ktorá s rodinou obývala  hospodárstvo po sudetských Nemcoch  a ďalšia sestra žijúca v Děčíne( volali sme ju "Teta z Děčína" ) , predali vedľa stojací rodičovský dom Máčkovi. A tak sa postupne každý odobral za lepším bydlom a ľahko sa vzdali tvrdého života hlboko v horách, kam sa okrem voza s koňmi  do polovice 70. rokov nedostalo nič.

Ľubka