štvrtok 23. novembra 2017

Adam a Ján - dediční škultéti z Marikovej

Vďaka Ing. Miroslavovi Gašparíkovi sa nám podarilo získať ďalšiu listinu, vzťahujúcu sa na dejiny MARIKOVEJ. Ide o listinu, ktorú vydal Gabriel Balašša z Ďarmot, ktorý bol okrem iného aj sudcom. V listine potvrdzuje, že Adam a Ján sú dedičnými škultétmi v Marikovej.




Škultét, alebo šoltýs bol zakladateľ alebo sprostredkovateľ osídlenia obce na základe nemeckého a valašského práva. Pri kolonizácii podľa valašského práva sa nazýval tiež kenéz. Keďže vieme, že marikovú zasiahla vlna valašskej kolonizácie, je zrejmé, že v tomto prípade sa jedná o mená dedičných valašských škultétov z Marikovej. 

Na základe písomnej zmluvy so zemepánom získal škultét na založenie novej alebo osídlenie starej, spustnutej osady výsady, ktoré mu zabezpečovali výhodné majetkové pomery a dedičné richtárstvo s určitou súdnou a správnou právomocou. Pozýval osadníkov, rozdeľoval pôdu a bol výkonnou zložkou medzi zemepánom a poddanými. Od konca 17. storočia sa pojmom škultét/šoltýs označoval aj richtár, ktorý nemal nijaké výsady.

Slovo šoltýs pochádza z nemeckého Schultheiß (v strednej hornej nemčine "rozkazovač k vyrovnaniu podlžnosti" < Schuld - podlžnosť, dlhované plnenie + heißen - rozkázať, vyzvať, primäť) a označovalo súdno-výkonné právomoci šoltýsa. V slovenskej, nemeckej alebo latinskej podobe je základom mnohých priezvisk - Šoltýs, Šulc, Schulz(e), Škultéty, Škulta pod..

Po urbárskej regulácii za Márie Terézie inštitúcia šoltýstva úplne zanikla.

Orgoň

Zdroj: Wikipedia

pondelok 30. októbra 2017

Chalúpka marikovských tradícií

Dňa 28.10.2017 sme otvorili v Besném chalúpku ľudových tradícií. Kto si bude chcieť niekedy pozrieť ako žili naši starí rodičia pred 100 rokmi, má dvere otvorené. Chalúpku nájdete v Besném na čísle domu 244. Je však vhodné vopred kontaktovať majiteľku na telefónnom čísle 0948230477, ktorá každému rada chalúpku otvorí.



Viac slov nieje potrebných, stačí si pozrieť video:





utorok 7. marca 2017

Marikovské osady

Vďaka Miroslavovi Gašparíkovi Vám prinášame zaujímavý dokument - zoznam marikovských osád z roku 1941.







Zároveň z podstatnej časti jeho dielom je tiež mapa, na ktorej sú vyznačené osady na území Dolnej a Hornej Marikovej.

Marikovské osady !!!




<iframe src="https://widgets.scribblemaps.com/sm/?d=true&z=true&l=true&id=1KqssSnJQm" width="720" height="550" frameborder="0" title="Marikova" webkitallowfullscreen mozallowfullscreen allowfullscreen></iframe>

pondelok 7. novembra 2016

Motorová striekačka z roku 1948

Vďaka pánovi Ivanovi Palíkovi máme zachytenú historickú udalosť v roku 1948..aj za kokardu, ktorá dokazuje, že to bol naozaj slávnostný deň...

"Osobne si pamätám, hoci som mal iba 5 rokov. Veľkou udalosťou v Maríkovej (ešte bola len jedna, ale Dolná bola taký prim) bolo obstaranie motorovej striekačky pre dobrovolný hasičský zbor v Maríkovej. Dovtedy sa používala ručná 4 chlapová Ja si aj na tú pamätám, niekde bola ešte nejaký čas umiestnená (ale už neviem kde). Keď obec dostala túto motorovú striekačku bola uskutočnená jej posviacka (vtedy to bolo zvykom) a ešte aj slávnostné vyskúšanie - uvedenie do prevádzky. Na vrchu Krápky bola zhotovená a potom aj podpálená vatra z dreva a stiekačkou to malo byť uhasené. Striekačku umiestnili pri besnianskom potoku pri Oline Palíkovej (t.č. dom 206) a hadice ťahali hore Krápkou (to si tiež pamätám na tie hadice), ale na Krápke som nebol, lebo som bol ešte malý. Potom sa stalo vraj toto: na každom takomto čerpadle ako je aj striekačka je udávaný údaj - výtlaková výška, a naš i maríkovský hasiči si tento údaj nevšimli a teda bol menší ako výška Krápky. Takže vatru neuhasili.



Na toto by som sa ešte aj ja rád spýtal niekoho - staršieho pamätníka, ako to vlastne bolo.

Ešte si tiež pamätám, že tá ulica od otočka bola asi až po Lokšíka plná ľudí, lebo to bola naozaj veľká udalosť dediny. Ja opatrujem odvtedy taký textilný kúsok so špendlíkom, (neviem ako by sa to malo správne nazývať), ktorý som dnes odfotil (to ľudia vtedy mali pripnuté na kabátoch) a dnes som to o dfotil "

Ľubka

PS: Prosím, ak má niekto fotografiu starej- 4 chlapovej, alebo aj tejto  "novej" striekačky, pošlite nám ju na adresu orgon333@gmail.com a pridáme ju do článku. Orgoň

nedeľa 24. júla 2016

Židovský cintorín v Marikovej

Na Kalužove, oproti firme Elstrote, v prudkom svahu sa nachádza starý židovský cintorín. Lepšie povedané jeho pozostatky. Väčšina pomníkov je zvalená a poškodená, niektoré však ešte stále odolávajú zubu času a vandalom. Zostali iba pomníky, vyrobené z pieskovca. Tie bohatšie, pôvodne z mramoru, v minulosti niekto ukradol a dnes zrejme zdobia niečiu záhradu. Podľa mojich informácií, v nedávnej minulosti istý nemenovaný kamenár ukradol mramorové židovské pomníky a z nich vyrobil nové, ktoré patrične speňažil. Pravdu sa už zrejme nedozvieme.

Cintorín je ten obdĺžnik v strede ortofoto z 50. rokov. Dnes je tá časť zarastená stromami


Väčšina nápisov na zachovaných pomníkoch je v hebrečine, ktorej nerozumiem. Na niektorých je však aj nemecký alebo maďarský preklad, z ktorého je zrejmé, že na cintoríne sa pochovávalo najneskôr koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Po 2. svetovej vojne už nezachytávame žiaden pomník. Časť Židov z Marikovej zahynula počas 2. svetovej vojny a časť z nich po vojne odišla do novo vzniknutého štátu Izrael. Niektorí zostali aj na Slovensku, avšak o cintorín následne nejavil nikto záujem a tak postupne schátral až do dnešného stavu. 

Doposiaľ sa nenašiel nik, kto by mal záujem cintorínu navrátiť dôstojnosť pietneho miesta.... Ak by niekto chcel vedieť presné koordináty, môže mi napísať na adresu orgon333@gmail.com

Orgoň.

Záber z ortofoto mapy:  http://mapy.tuzvo.sk/HOFM/














štvrtok 30. júla 2015

Najstaršia písomná zmienka o Marikovej - listina


Prinášame Vám listinu, v ktorej je zachytená prvá písomná zmienka o Marikovej, Udiči, Prosnom a Hatnom. Pochádza z roku 1321. Doposiaľ nebola na žiadnom slovenskom webe zverejnená. Naši čitatelia sú teda prví, ktorí sa s listinou môžu oboznámiť:


Kobárovce (časť Marikovej) , Udiča, Prosné

Hatné, (Dve?) Lehoty v Marikovej (Cethlehatha)


PhDr. Ján Šulavík o listine píše:

"Prvá zachovaná písomná pamiatka dokazuje, že kľúčovým prameňom pre históriu Marikovskej doliny je listina vydaná Karolom Róbertom 12. júla 1321, ktorou daroval majstrovi Ondrejovi, synovi Kilianovmu, za verné služby possessiones Kuburee et duos villas Wdicha, Prozna, Hathna et Kethlehatha vocatas in comitatu de Trinchun existentes. Darované dediny môžeme v súčasnosti lokalizovať takto: Kobárovce {Kuburee), časť Dolnej Marikovej od kostola smerom na dolný koniec, kde sa aj dnes obyvatelia volajú „Kobárovci". Ako dve Lehoty (Cethlehatha) sa označujú dve vtedy samostatné sídliská, ktoré ležali v chotári dnešnej Marikovej. Okrem toho sa spomínajú dediny Hatné (Hathna), Prosné (Prozna) a dve Udiče (duos villas Wdicha), neskôr Malá (v určitom období sa nazývala Kostolná, pretože tam bol kostol) a Veľká Udiča, dnes Udiča. Do Udiče v súčasnosti patria Uhry (Vgric) a Upohlav (Lwpohlaw), ktoré sa nachádzajú na začiatku Marikovskej doliny. O tom, kedy vznikli názvy jednotlivých osád, neskôr dedín a od čoho boli odvodené, nemáme presné správy. Podľa majiteľa to nemôže byť, pretože v donácii, ktorú dostal magister Ondrej, sa už uvádzajú ich konkrétne názvy a tie pretrvali od ich najstaršieho doloženia až do súčasnosti. Výnimku tvorí Mariková, ktorá sa spomína ako dve Lehoty.
Z listiny z roku 1321 vyplýva, že osídlenie Marikovskej doliny postupovalo od juhovýchodu na severozápad. Osídlenie sa najskôr kumulovalo v Udiči a Uhroch, pokračovalo na severozápad hore dolinou. Už roku 1321 sa spomína na tomto území 7 dedín (z toho 2 Lehoty) a pritom sa nespomínajú Uhry (Vgric), osada v chotári Udiče, lebo v spomínanej listine neboli predmetom donácie. To, že v najstaršom zachovanom názve osady Uhry (Vgric) je miesto h spoluhláska g. umožňuje predpokladať, že tu ide o staršie osídlenie, pretože zmena z g na. h prebiehala počas 12. - 13. storočia. Z formy názvu vyplýva, že uvedená osada vznikla skôr, než sa v slovenčine zmenilo g na h. Už v rokoch 1332 - 1333 existovala v Malej Udiči fara, ktorá je doložená v pápežských desiatkoch, kde sa uvádza pod menom Edisa a Hodisa. Na základe toho môžeme predpokladať, že tu muselo byť staršie trvalé osídlenie, ako uvádzajú najstaršie zachované písomné pramene, pretože kostoly sa zvyčajne stavali na miestach, kde osídlenie bolo už vyvinutejšie a ustálenejšie. Za neskoršie osídlenú možno považovať Klieštinu a Marikovú, ktoré sú najviac vzdialené od Udiče, hoci aj tu je doložené predhistorické osídlenie."

JUDr. Emil Chuchút  vo svojej knihe Horná Mariková (2014)  poukazuje na jednu nezrovnalosť v texte, nad ktorou sa aj podľa môjho názoru treba lepšie zamyslieť. Je skutočne slovo Cethlehatha správne prekladať ako dve lehoty? Je totiž veľmi nepravdepodobné, aby sa v jednej listine číslovka dva písala najskôr latinsky ( Duos villas Wdicha) a vzápätí maďarsky ako (Keth). Vedie to k zamysleniu, či slovom Cethlehatha nebolo myslené niečo iné (napr. Kátlina, ale to iba strieľam). Po odbornej stránke by sa však k tomu musel vyjadriť historik, ktorý má skúsenosti s listinami z 14. storočia, aby sme vedeli, či takéto dvojjazyčné použitie číslovky je na tú dobu výnimočné a tiež, či sa v tej dobe používali v latinských listinách maďarské slová a či číslovka 2 sa v tej dobe v maďarčine mohla písať ako "Ceth". Uvidíme, či sa niekedy k takémuto odbornému stanovisku dopracujeme. 

 Orgoň

nedeľa 26. apríla 2015

Utečenec


Jar 1965 pomaly ustupuje, a na jej miesto sa posúva so svojím žezlom mesiac jún. Teplé slnečné lúče už zohriali každučký kút Krápky, na úzkych pásoch rúbanísk dozrievajú sladučké jahody. Lúky hrajú všetkými farbami. Kvetom tu kraľujú modré zvončeky - vyzváňajú bielym margarétkam svadobnú pieseň a ešte kde-tu vystrčí hlávku voňavá fialočka... 

Radi behávame po týchto miestach. Počuť spev vtákov, ďatľa, ktorý neúnavne vyklepkáva svoju morzeovku, a my šmejdíme po zvráskavených kmeňoch najstarších stromov . Máme za domácu úlohu priniesť do školy koru stromov na ďalšie opracovanie. Spolužiačka a suseda Milka, o rok staršia Štefina a ja hodnotíme strom po strome, preberáme a vyberáme, ktorý je vhodnejší . Popri tom, samozrejme, zbierame jahody, hostíme sa na nich, a spravodlivo delíme: jednu do bruška, jednu na pácer. Pácer je dlhá tráva,napr. stonka slzičiek- na tej jahody najlepšie držia. Nepopučia sa a nepadajú. Niekoľko takýchto ponavliekaných lahodok vždy donesieme domov a robíme z nich a vaječných bielkov výbornú penu. Niekedy miesto bielkov ušľaháme šľahačku a to je hostina!!!

V Krápke poznáme každučký kút.Však tu od malička pásávame kozy, na Psiem cintéri húsky, a po celom vrchu zbierávame liečivé rastliny. Aby bolo počas zimy z čoho uvariť chutné čaje. Takže niet miestečka , ktoré by sme tu nepoznali. Štefina odchádza domov, lebo na ňu volá mama, a tak zostávame samé. Zrazu Milka celá vyplašená hovorí- "pozri, hen za tou hromadou dreva, sa niekto skrýva". Ja, hrdinka, som sa nikdy ničoho nebála. (Teda, okrem líšky. Tej som sa bála od útleho detstva. Stačilo, že niekto mimochodom zahlásil, že za humnami zaštekala líška, alebo sa konča záhrad mihol ryšavý chvost, a už ma nikto z domu nevytiahol. ) A tak som smelo odkráčala k siahovici- (táto dĺžková miera na rozpätie paží sa pri dreve používa dodnes) dreva. A Milku som ťahala so sebou, aby sa presvedčila, že sa nemá čoho báť. Už sme na dosah, keď tu zrazu spoza dreva vyskočí úplne neznámy chlap!!! a rovno na nás. Viac sme nečkali , urobili čelom vzad a trapom, volaním o pomoc, strachom a zdesením sme utekali dolu brehom. Zastavili sme sa až za potokom na ceste. To už chlapi od Kyslvov povybiehali, čo sa deje. Porozprávali sme im, jedna cez druhú. Ja napoly bosá, lebo v tom behu som niekde stratila jednu cvičku, ale bola som riadne vyplašená... Chlapi zobrali sekery a po celej Krápke hľadajú votrelca. Samozrejme, že ho ani nezazreli-. bol už určite ďaleko. Odvtedy som viac ako tridsať rokov nechodila po žiadnom lese sama. Až v posledných 15. rokoch sa znovu rada potulujem, hlavne počas hubárskej sezóny.

O niekoľko dní prišiel do samoobsluhy U Miľa neznámy malý, asi 5 - 6 ročný, chlapec. Nikoho nepozdravil, nikomu na otázky neodpovedal, kúpil chlieb a upaľoval hore cestou. Tu pozná každý každého, aj o malých deťoch vie predavač, do ktorej rodiny patria. Miestnym ženám nedalo pokoja, že nevedia, čí chlapec je. (V čase mojho detstva a dospievania bolo na dedinách bezpečne. Mamičky sa nebáli poslať kúpiť aj menšie deti nejakú drobnosť, čo im pochybila v kuchyni, hrávali sme sa bežne na ceste,do školy sme chodili bez doprovodu rodičov a ja som zo školy chodievala zásadne cez Krápku, alebo poľnou cestou, okľukou cez Gacov.. Áut chodilo po Marikovej málo, najviac skoro ráno- mliekár,pekár, raz týždenne Zdroj a denne ich prebehlo obcou len niekoľko. A vozy s koňmi neboli hrozba) A tak do "vyšetrovania" zainteresovali klebetnice aj miestneho bezpečáka Hurtečáka. Bol to postarší pán, ktorý mohol získať službu v Marikovej alebo za akúsi výsluhovú odmenu, no ja sa skor domnievam, že pre jeho neschopnosť. Ale vypočul si "delegáciu" miestnych akčných zvedavcov a poradil, nech ho zavolajú, keď bude chlapec v obchode. Chlapček naozaj prišiel znovu o dva dni. Ustrašene sa obzeral okolo seba a v očkách sa mu zrkadlil nepokoj- to v ženách vyburcovalo ešte väčšiu zvedavosť. Okamžite zavolali bezpečáka, ktorý sídlil vo vedľajšej budove- v časti starého MNV. Strážca zákona v uniforme chlapca prísne informoval, že musí hovoriť pravdu a odviedol ho na četnícku stanicu. Chlapec plakal a mlčal. Dlho- až kým ho Hurtečák nepredvedčil , že ho nikam nepustí, kým nepovie, odkiaľ a čí je. Sľúbil, že ho ochráni a nemusí mať strach. Pomaly, postupne, poťahujúc zašmudlaným noštekom, rozpovedal neuveriteľný príbeh... 

V malej moravskej dedinke, kde býval, ho pri hre na schovávanku zrazu zdvihli dve obroské ruky- zakryli mu ústa a veľký chlap pošepol do uška, aby mlčal, lebo ho podreže... a tak chlapca odviedol s roznymi zastávkami cez hory až do Marikovej. Usadili sa v troskách bývalej školy na Kalužove, pod strechou muž vytvoril akýsi provizórny "pelech" , kde sa krčil celé dni a potme tam vynášal veľké kamene. Rebríku na poval chýbalo veľa šteblíkov, takže chlapca zniesol a zasa vyložil pod strechu. Posielal ho na chlieb. Stále ho utvrdzoval v tom, že pokiaľ niekomu len slovíčkom naznačí, čo sa stalo, zareže nielen jeho, ale aj rodičov a jeho malú sestričku. A tak chlapček v strachu a dese prežil niekoľko dlhých dní...

Četník privolal posilu z Bystrice a spolu išli muža zadržať. Kalužovská škola bola prízemná budova, ktorá fungovala asi v 30,-50, rokoch. Potom postavili osemročnú školu pri kostole a táto zostala opustená a nevyužívaná. Asi rok- dva pred touto udalosťou sa počas jarných povodní príliš rozvodnila rieka, a časť budovy strhla so sebou. Keď bezpečáci vošli do objektu, zvrchu spod strechy na sa na nich zosypala spŕška skália a tehál, s vyhrážkami, že sa nevzdá a zabije každého, kto sa opováži vojsť za ním...To sa už medzičasom dozvedeli, že s najväčšou pravdepodobnosťou ide o utečenca. A tak školu niekoľko dní a nocí obliehala nielen Verejná bezpečnosť, ale aj miestni chlapi. Medzitým sa z obavy o rodiny načas vysťahovali obyvatelia dvoch domkov povyše -báli sa aj toho, že ich skrývajúci sa podpáli, ako sa vyhrážal. Napokon, keď pochopil, že sa z miesta nedostane ďalej, vzdal sa...

V tej dobe médiá nefungovali tak, ako teraz . Asi väzeň predpokladal, že takáto skrýša mu načas postačí a ja som doteraz presvedčená, že sa nám povodne nemal v úmysle ukázať- čo sme, samozrejme, vtedy netušili. Zrejme sledoval Mindelin dvor , nad ktorým sme ho zastihli, aby si prilepšil nejakým vajíčkom, a pri troche šťastia aj sliepkou. Pani bývala sama, väčšinu dňa trávila v práci a jej opustený a nezabezpečený dvor plný hydiny bol na krádež ako ušitý...Myslím, že by som ho aj dnes spoznala, keby som medzi mnohými inými uvidela jeho podobizeň.

Dlhé roky som v súvislosti s touto príhodou mala niekde hlboko v podvedomí strach z lesa.

Ľubka Ovenka