utorok 2. októbra 2018

Pohraničiari v Marikovej (1993-2007)

Hraničné oddelenie policajného zboru Horná Mariková (ďalej len „HOPZ“) vzniklo po rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky v roku 1993 pre potreby ochrany štátnej hranice na danom úseku, ktorý bol vytýčený v zalesnenej časti (zelená hranica) hrebeňa pohoria Javorníkov. Prvotne bolo HOPZ zriadené v priestore na obecnom úrade, ale pre nevyhovujúce priestory a podmienky rezort ministerstva vnútra odkúpil a prerobil nedokončenú budovu od komunálnych služieb na Modľatíne. Tú dokončil na potreby vyhovujúce hraničnému oddeleniu pre jeho lepšie fungovanie. Budova bola rozdelená na dve časti. Jednopodlažná časť bola vyhradená stálej službe policajného zboru, kde boli priestory pre výkon služby príslušníkov policajného zboru. Dvojpodlažná časť slúžila priestormi pre príslušníkov VMV (vojská ministerstva vnútra), ktorí spolu s príslušníkmi policajného zboru súčinne vykonávali ochranu štátnej hranice. V tejto časti boli na hornom podlaží izby pre vojsko, sprchy a sociálne zariadenia. Zo zadnej strany budovy boli ešte garáže a koterce pre služobné psy.


Počet príslušníkov policajného zboru bol osem až desať členov a vojaci ministerstva vnútra boli v počte štyroch až šesť členov. Vojaci ministerstva vnútra boli zaradení do stavov 5. Akčnej roty Klokočov (5. AR) a to až do 31 decembra roku 2001. Od 1 januára 2002 potom boli zaradení do Roty výcviku a výkonu služby Banská Bystrica.



Príslušníci vojsk ministerstva vnútra mali iný režim služieb ako príslušníci policajného zboru. Harmonogram služieb bol v rotácii štyroch denných a štyroch nočných služieb. Voľné dni okrem prechodu medzi dennou a nočnou službou neboli. Služba bola zväčša vykonávaná formou pešej hliadky a bola tvorená veliteľom hliadky a členom hliadky s presnou trasou určenou nadriadenými hraničného oddelenia. Zloženie hliadok bolo zväčša urobené tak, že ju tvoril služobne starší, skúsenejší vojak a služobne mladší vojak, ktorý sa zaúčal do miestneho terénu. Do právomocí a povinností hliadky patrila aj námatková kontrola osôb a motorových vozidiel. Viem že neraz sme miestnym obyvateľom liezli s tou činnosťou na nervy ,ale museli sme tak konať. Pokiaľ hliadka zadržala narušiteľov, tí boli následne presunutí z terénu do priestorov HOPZ, kde boli podrobení ďalším procedúram v rámci zákonov a boli ubytovaní pod stálym dohľadom strážnej služby, kým sa nevybavili náležitosti potrebné k transportu do utečeneckých táborov na území Slovenskej republiky. Mnohopočetné zaistené zadržané národnosti svedčia o dosť „živom“ hraničnom úseku: Afganistan, Irak, India, Čečensko, Čína, Severný Vietnam, Kurdi, Ukrajina atď. Po službe, ktorá trvala osem, alebo dvanásť hodín, bol čas vyhradený na spánok , stravovanie, osobnú hygienu a hygienu priestorov HOPZ (v zime odpratávanie snehu spred HOPZ) a iné zamestnania určené nadriadenými . Výzbroj príslušníkov HOPZ bola útočná puška VZOR 58 ráže 7,62x39 mm (ľudovo samopal) s palebným priemerom štyri zásobníky a pištoľ VZOR 82 ráže 9x18 mm s palebným priemerom dvoch zásobníkov. K výstroji sa nosil obušok, putá RALK, rádiostanica PR31 a poľný obväz VZOR 80. HOPZ malo priradený voz LADA NIVA 4x4 bielej farby s rádiostanicou.

Príslušníci vojsk Ministerstva vnútra nemali zabezpečenú stravu v stálej kuchyni ako bolo zvykom na akčných rotách, alebo na klasických vševojskových útvaroch, ale mali vyplácanú náhradu za stravu vo forme diet, čo robilo do mesiaca spolu zo žoldom približne 3600 slovenských korún. Z určených peňazí si museli stravu zabezpečiť a pripraviť sami.






S príchodom a vstupom do schengenského priestoru sa v Slovenskej Republike stratila potreba strážiť časť hraníc republiky a začala sa strážiť iba vonkajšia hranica priestoru a tak v roku 2007 HOPZ Horná Mariková stráca význam, pričom HOPZ a všetci príslušníci policajného zboru a vojsk ministerstva vnútra boli postupne rozpustení a HOPZ zrušené.

Autor: Michal Jeleň

štvrtok 23. novembra 2017

Adam a Ján - dediční škultéti z Marikovej

Vďaka Ing. Miroslavovi Gašparíkovi sa nám podarilo získať ďalšiu listinu, vzťahujúcu sa na dejiny MARIKOVEJ. Ide o listinu, ktorú vydal Gabriel Balašša z Ďarmot, ktorý bol okrem iného aj sudcom. V listine potvrdzuje, že Adam a Ján sú dedičnými škultétmi v Marikovej.




Škultét, alebo šoltýs bol zakladateľ alebo sprostredkovateľ osídlenia obce na základe nemeckého a valašského práva. Pri kolonizácii podľa valašského práva sa nazýval tiež kenéz. Keďže vieme, že marikovú zasiahla vlna valašskej kolonizácie, je zrejmé, že v tomto prípade sa jedná o mená dedičných valašských škultétov z Marikovej. 

Na základe písomnej zmluvy so zemepánom získal škultét na založenie novej alebo osídlenie starej, spustnutej osady výsady, ktoré mu zabezpečovali výhodné majetkové pomery a dedičné richtárstvo s určitou súdnou a správnou právomocou. Pozýval osadníkov, rozdeľoval pôdu a bol výkonnou zložkou medzi zemepánom a poddanými. Od konca 17. storočia sa pojmom škultét/šoltýs označoval aj richtár, ktorý nemal nijaké výsady.

Slovo šoltýs pochádza z nemeckého Schultheiß (v strednej hornej nemčine "rozkazovač k vyrovnaniu podlžnosti" < Schuld - podlžnosť, dlhované plnenie + heißen - rozkázať, vyzvať, primäť) a označovalo súdno-výkonné právomoci šoltýsa. V slovenskej, nemeckej alebo latinskej podobe je základom mnohých priezvisk - Šoltýs, Šulc, Schulz(e), Škultéty, Škulta pod..

Po urbárskej regulácii za Márie Terézie inštitúcia šoltýstva úplne zanikla.

Orgoň

Zdroj: Wikipedia

pondelok 30. októbra 2017

Chalúpka marikovských tradícií

Dňa 28.10.2017 sme otvorili v Besném chalúpku ľudových tradícií. Kto si bude chcieť niekedy pozrieť ako žili naši starí rodičia pred 100 rokmi, má dvere otvorené. Chalúpku nájdete v Besném na čísle domu 244. Je však vhodné vopred kontaktovať majiteľku na telefónnom čísle 0948230477, ktorá každému rada chalúpku otvorí.



Viac slov nieje potrebných, stačí si pozrieť video:





utorok 7. marca 2017

Marikovské osady

Vďaka Miroslavovi Gašparíkovi Vám prinášame zaujímavý dokument - zoznam marikovských osád z roku 1941.







Zároveň z podstatnej časti jeho dielom je tiež mapa, na ktorej sú vyznačené osady na území Dolnej a Hornej Marikovej.

Marikovské osady !!!




<iframe src="https://widgets.scribblemaps.com/sm/?d=true&z=true&l=true&id=1KqssSnJQm" width="720" height="550" frameborder="0" title="Marikova" webkitallowfullscreen mozallowfullscreen allowfullscreen></iframe>

pondelok 7. novembra 2016

Motorová striekačka z roku 1948

Vďaka pánovi Ivanovi Palíkovi máme zachytenú historickú udalosť v roku 1948..aj za kokardu, ktorá dokazuje, že to bol naozaj slávnostný deň...

"Osobne si pamätám, hoci som mal iba 5 rokov. Veľkou udalosťou v Maríkovej (ešte bola len jedna, ale Dolná bola taký prim) bolo obstaranie motorovej striekačky pre dobrovolný hasičský zbor v Maríkovej. Dovtedy sa používala ručná 4 chlapová Ja si aj na tú pamätám, niekde bola ešte nejaký čas umiestnená (ale už neviem kde). Keď obec dostala túto motorovú striekačku bola uskutočnená jej posviacka (vtedy to bolo zvykom) a ešte aj slávnostné vyskúšanie - uvedenie do prevádzky. Na vrchu Krápky bola zhotovená a potom aj podpálená vatra z dreva a stiekačkou to malo byť uhasené. Striekačku umiestnili pri besnianskom potoku pri Oline Palíkovej (t.č. dom 206) a hadice ťahali hore Krápkou (to si tiež pamätám na tie hadice), ale na Krápke som nebol, lebo som bol ešte malý. Potom sa stalo vraj toto: na každom takomto čerpadle ako je aj striekačka je udávaný údaj - výtlaková výška, a naš i maríkovský hasiči si tento údaj nevšimli a teda bol menší ako výška Krápky. Takže vatru neuhasili.



Na toto by som sa ešte aj ja rád spýtal niekoho - staršieho pamätníka, ako to vlastne bolo.

Ešte si tiež pamätám, že tá ulica od otočka bola asi až po Lokšíka plná ľudí, lebo to bola naozaj veľká udalosť dediny. Ja opatrujem odvtedy taký textilný kúsok so špendlíkom, (neviem ako by sa to malo správne nazývať), ktorý som dnes odfotil (to ľudia vtedy mali pripnuté na kabátoch) a dnes som to o dfotil "

Ľubka

PS: Prosím, ak má niekto fotografiu starej- 4 chlapovej, alebo aj tejto  "novej" striekačky, pošlite nám ju na adresu orgon333@gmail.com a pridáme ju do článku. Orgoň

nedeľa 24. júla 2016

Židovský cintorín v Marikovej

Na Kalužove, oproti firme Elstrote, v prudkom svahu sa nachádza starý židovský cintorín. Lepšie povedané jeho pozostatky. Väčšina pomníkov je zvalená a poškodená, niektoré však ešte stále odolávajú zubu času a vandalom. Zostali iba pomníky, vyrobené z pieskovca. Tie bohatšie, pôvodne z mramoru, v minulosti niekto ukradol a dnes zrejme zdobia niečiu záhradu. Podľa mojich informácií, v nedávnej minulosti istý nemenovaný kamenár ukradol mramorové židovské pomníky a z nich vyrobil nové, ktoré patrične speňažil. Pravdu sa už zrejme nedozvieme.

Cintorín je ten obdĺžnik v strede ortofoto z 50. rokov. Dnes je tá časť zarastená stromami


Väčšina nápisov na zachovaných pomníkoch je v hebrečine, ktorej nerozumiem. Na niektorých je však aj nemecký alebo maďarský preklad, z ktorého je zrejmé, že na cintoríne sa pochovávalo najneskôr koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Po 2. svetovej vojne už nezachytávame žiaden pomník. Časť Židov z Marikovej zahynula počas 2. svetovej vojny a časť z nich po vojne odišla do novo vzniknutého štátu Izrael. Niektorí zostali aj na Slovensku, avšak o cintorín následne nejavil nikto záujem a tak postupne schátral až do dnešného stavu. 

Doposiaľ sa nenašiel nik, kto by mal záujem cintorínu navrátiť dôstojnosť pietneho miesta.... Ak by niekto chcel vedieť presné koordináty, môže mi napísať na adresu orgon333@gmail.com

Orgoň.

Záber z ortofoto mapy:  http://mapy.tuzvo.sk/HOFM/














štvrtok 30. júla 2015

Najstaršia písomná zmienka o Marikovej - listina


Prinášame Vám listinu, v ktorej je zachytená prvá písomná zmienka o Marikovej, Udiči, Prosnom a Hatnom. Pochádza z roku 1321. Doposiaľ nebola na žiadnom slovenskom webe zverejnená. Naši čitatelia sú teda prví, ktorí sa s listinou môžu oboznámiť:


Kobárovce (časť Marikovej) , Udiča, Prosné

Hatné, (Dve?) Lehoty v Marikovej (Cethlehatha)


PhDr. Ján Šulavík o listine píše:

"Prvá zachovaná písomná pamiatka dokazuje, že kľúčovým prameňom pre históriu Marikovskej doliny je listina vydaná Karolom Róbertom 12. júla 1321, ktorou daroval majstrovi Ondrejovi, synovi Kilianovmu, za verné služby possessiones Kuburee et duos villas Wdicha, Prozna, Hathna et Kethlehatha vocatas in comitatu de Trinchun existentes. Darované dediny môžeme v súčasnosti lokalizovať takto: Kobárovce {Kuburee), časť Dolnej Marikovej od kostola smerom na dolný koniec, kde sa aj dnes obyvatelia volajú „Kobárovci". Ako dve Lehoty (Cethlehatha) sa označujú dve vtedy samostatné sídliská, ktoré ležali v chotári dnešnej Marikovej. Okrem toho sa spomínajú dediny Hatné (Hathna), Prosné (Prozna) a dve Udiče (duos villas Wdicha), neskôr Malá (v určitom období sa nazývala Kostolná, pretože tam bol kostol) a Veľká Udiča, dnes Udiča. Do Udiče v súčasnosti patria Uhry (Vgric) a Upohlav (Lwpohlaw), ktoré sa nachádzajú na začiatku Marikovskej doliny. O tom, kedy vznikli názvy jednotlivých osád, neskôr dedín a od čoho boli odvodené, nemáme presné správy. Podľa majiteľa to nemôže byť, pretože v donácii, ktorú dostal magister Ondrej, sa už uvádzajú ich konkrétne názvy a tie pretrvali od ich najstaršieho doloženia až do súčasnosti. Výnimku tvorí Mariková, ktorá sa spomína ako dve Lehoty.
Z listiny z roku 1321 vyplýva, že osídlenie Marikovskej doliny postupovalo od juhovýchodu na severozápad. Osídlenie sa najskôr kumulovalo v Udiči a Uhroch, pokračovalo na severozápad hore dolinou. Už roku 1321 sa spomína na tomto území 7 dedín (z toho 2 Lehoty) a pritom sa nespomínajú Uhry (Vgric), osada v chotári Udiče, lebo v spomínanej listine neboli predmetom donácie. To, že v najstaršom zachovanom názve osady Uhry (Vgric) je miesto h spoluhláska g. umožňuje predpokladať, že tu ide o staršie osídlenie, pretože zmena z g na. h prebiehala počas 12. - 13. storočia. Z formy názvu vyplýva, že uvedená osada vznikla skôr, než sa v slovenčine zmenilo g na h. Už v rokoch 1332 - 1333 existovala v Malej Udiči fara, ktorá je doložená v pápežských desiatkoch, kde sa uvádza pod menom Edisa a Hodisa. Na základe toho môžeme predpokladať, že tu muselo byť staršie trvalé osídlenie, ako uvádzajú najstaršie zachované písomné pramene, pretože kostoly sa zvyčajne stavali na miestach, kde osídlenie bolo už vyvinutejšie a ustálenejšie. Za neskoršie osídlenú možno považovať Klieštinu a Marikovú, ktoré sú najviac vzdialené od Udiče, hoci aj tu je doložené predhistorické osídlenie."

JUDr. Emil Chuchút  vo svojej knihe Horná Mariková (2014)  poukazuje na jednu nezrovnalosť v texte, nad ktorou sa aj podľa môjho názoru treba lepšie zamyslieť. Je skutočne slovo Cethlehatha správne prekladať ako dve lehoty? Je totiž veľmi nepravdepodobné, aby sa v jednej listine číslovka dva písala najskôr latinsky ( Duos villas Wdicha) a vzápätí maďarsky ako (Keth). Vedie to k zamysleniu, či slovom Cethlehatha nebolo myslené niečo iné (napr. Kátlina, ale to iba strieľam). Po odbornej stránke by sa však k tomu musel vyjadriť historik, ktorý má skúsenosti s listinami z 14. storočia, aby sme vedeli, či takéto dvojjazyčné použitie číslovky je na tú dobu výnimočné a tiež, či sa v tej dobe používali v latinských listinách maďarské slová a či číslovka 2 sa v tej dobe v maďarčine mohla písať ako "Ceth". Uvidíme, či sa niekedy k takémuto odbornému stanovisku dopracujeme. 

 Orgoň