štvrtok 26. mája 2011

MARIKOVSKÁ DOLINA DO ZAČIATKU 18. STOROČIA

S láskavým dovolením archivára-historika a marikovského rodáka PhDr. Jána Šulavíka Vám prinášam jeho výnimočný príspevok k dejinám Marikovskej doliny v stredoveku.





Marikovská dolina leží na severozápad od Považskej Bystrice v pohorí Javorníky. Na severovýchode susedí s Papradnianskou a na juhozápade s Hostinskou dolinou. Na jej území vznikli dediny: Hatné, Kátlina (dnes časť Marikovej), Klieština, Malá (Kostolná) Udiča (dnes Udiča), Okrut, Prosné, Mariková (dnes Horná a Dolná), Uhry, Upohlav a Veľká Udiča (dnes Udiča). V určitých obdobiach inklinovalo k Malej Udiči aj Podvažie (dnes Udiča).


Marikovská dolina bola zo začiatku kráľovským majetkom, ale už roku 1321 ju dostal magister Ondrej od kráľa Karola Róberta. Koncom 15. storočia sa stala majetkom považskobystrického panstva.

O predhistorickej minulosti sa najviac dozvedáme z prác archeológa Antona Petrovského-Šichmana, ktorý našiel v Marikovskej doline stopy osídlenia z doby laténskej, rímskej a slovanskej.  Výskumom halštatského obdobia sa v našej oblas­ti zaoberal Štefan Janšák. Slovanské náleziská v Udiči preskúmala a opísala Márie Rejholcová.


Archeologické výskumy, ktoré sa uskutočnili v 60. rokoch, boli iba zisťovacími výskumami. Systematický výskum sa neuskutočnil ani na jednej lokalite. Okrajovo sa najstaršieho osídlenia na základe písomných dokumentov dotýka štúdia Richar­da Marsinu.



(Pozn. autora blogu: Viac k najstarším dejinám Marikovej najdete tu:  Hradisko Široká - Šimunky )

Najvýznamnejšie pramene k dejinám Marikovskej doliny sú v Podmanickovskom a Žigmundovskom listinári. Stručné celkové údaje obsahuje aj historická topografia Trenčianskej stolice. O dejinách bystrického hradu a jeho vlastníkoch hovorí Pavel Fúkó.


V Marikovej ako vo väčšine horských oblastí Javorníkov sa v 16. storočí začali usadzovať valasi.

PRÍRODNÉ POMERY A PREDHISTORICKÉ OSÍDLENIE    
                                  
Marikovská dolina patrí do pohoria Javorníkov, ktoré sa formovali v starších treťohorách počas sávskej fázy vrásnenia. Dnešnú podobu dostali koncom treťohôr, ale najmä eróziou a denudáciou v štvrtohorách. Podľa zloženia ich geológovia zaraďujú do flyšového pásma. Od Malého Javorníka (1 019 m n. m.) a Stolečného vrchu (963 m n. m.) sa tiahnu rovnobežne juhovýchodným smerom až k Váhu. Vytvárajú ucelenú  dolinu od Váhu končiacu pod vrcholom Javorníkov.                                                                  
                   
Dolina  sa stromovito  rozvetvuje v  Udiči,  Prosnom,  Hatnom,  Klieštine  a v Marikovej do údolí v Besnom, Bradelnom, Hlbokom, Kátline, Modlatíne, Ráztoke. Rovnom, Stolečnom, Stružnici, Udičke a Zrnovom; vody z týchto dolín   odvádza marikovská riečka do Váhu. V dolnej časti sa dolina rozširuje  do dlhých a strmých svahov prevažne porastených lesmi. Na pravej strane sú to kopce Háj, Podbrezie, Kantalova Kýčera  a Stolečný vrch, na ľavej strane Klape, Kýčera Žiar, Bôn a Malý Javorník. Podnebie je ovplyvnené veľkou nadmorskou výškou s prenikaním severných vetrov, čo sa prejavuje v dlhých a tuhých zimách s množstvom snehu najmä v hornej časti. Jar býva dlhá a chladná s množstvom zrážok. Letá sú teplé s častými búrkami. Na jeseň sa vyskytujú časté hmly, ktoré sa tiahnú od Váhu hore dolinou až po úpätie hôr.

Rastlinstvo a živočíšstvo má stredoeurópsky charakter a vyznačuje sa množ­stvom druhov, pričom podlieha rôznotvárnosti reliéfu. Vo vyšších polohách sú ihličnaté stromy (borovica, jedla, smrek), v nižších polohách listnaté (buk, dub, javor). Kvetena sa podobá karpatskej (pastierska kapsička, pľúcnik lekársky, repík lekársky, skorocel). Okrem divo rastúcich stromov sa pestovali doma čerešne, hrušky, jablone, orechy, slivky a agát biely pre včely. Zo zveriny tu žili: medveď hnedý, diviak, vlk, srnčia a jelenia zver; z vtákov kane, sojky, straky, tetrov, hlucháň. V minulosti bol rozšírený chov včiel.
Územím prešlo mnoho národov, ale ich osídlenie nebolo trvalé a súvislé. Dá sa predpokladať, že severné a stredné Slovensko bolo od doby bronzovej (1800 - 800 pred n. 1.) osídlené bez prerušenia až do doby rímskej (400 n. L). Od konca strednej doby bronzovej (1500 - 800 pred n. 1.) tu sídlil ľud lužickej kultúry. Podľa Petrov-ského-Šichmana je sídliskom z doby lužickej i nevysoké oblé miesto na východnom úpätí vrchu Háj nad Malou Udičou.
Koncom doby lužickej začala prevládať výroba predmetov zo železa. Toto obdobie nazývame doba halštatská (800 - 400 pred n. 1.). Stopy neskorohalštatského osídlenia sa našli na vrchu Háj nad Malou Udičou a na Klape nad Veľkou Udičou.
Štefan Janšák, ktorý sa zaoberal výskumom doby halštatskej, charakterizuje hrádky v Marikovskej doline ako 2 skalnaté výbežky medzi obcami Hatné a Mariková, medzi ktorými preteká rieka Marikovka. Väčší hrádok je príkladom hradiska vybudovaného na skalnatom ostrohu vybiehajúcom do údolia. Plošina hrádku je z troch strán chránená 20 m vysokou skalnou stenou a jej rozloha bola asi 1 700 m2. Menší hrádok leží západne od predchádzajúceho na pravom brehu riečky Marikovky na skalnatom kuželi vysokom asi 20 m s malou, ale bezpečnou plošinou. Pravdepodobne bol významnejší ako prvý, o čom svedčí väčšie množstvo nájdených, málo vypálených črepov s prímesou tuhy.
Ďalším archeologickým náleziskom je Bôn (748 m n. m.), ktorý čnie zo severu nad Dolnou Marikovou, oproti doline, ktorou od západu vyúsťuje do Marikovskej doliny skrátená horská cesta z Lyského priesmyku cez Lúky pod Makytou, Veselý vrch a Hadošovce. Z temena Bonu vidno i na Klape nad Udičou. Na Bône mohla byť signalizačná stanica. Tak by bolo možné vysvetliť vznik výšinného sídliska na južnom svahu Bonu asi 40 m pod vrchom na dnešnom svahu Lamošovce. Podľa nadmorskej výšky patrí sídlisko k najvyššie položeným na strednom Považí. Pod západným svahom Bônu bolo už halštatské sídlisko pri laze Pagaňov. O týchto hradiskách môžeme povedať, že patrili do signalizačnej reťaze, ktorú tvorili Hradište nad Záriečím, Bôn, hrádky v Hatnom, Klape nad Udičou, Lipovica a Nadskladzie nad Rasovom.
V 5. storočí pred n. 1. sa na územie severného Slovenska prisťahovali Kelti, čo prinieslo i hospodársky rozvoj na našom území. Po Keltoch prišla doba rímskeho vplyvu (do roku 400 n. l.), ktorej náleziská sa u nás prekrývajú s dobou slovanskou - hradištnou (500 - 1200 rokov n. l). Sídliská z tohto obdobia sú doložené na vrchu Diel (588 m n. m.) nad Upohlavom, v Okrute, kde sa našli kostrové hroby, ktorých inventár sa stratil. Taktiež pod vrchom Háj nad Malou Udičou sa našiel hrob so železným šišiakom z doby rímskej. Starohradištné črepy sa našli na Klape nad Veľkou Udičou. Stopy osídlenia z doby rímskej sa zachovali medzi Šafranicou a Vrádišťom, viažu sa k ceste Hatné - Jasenica a obchádzajú Udiču. Na hatnianskych hrádkoch sa našla keramika z doby rímskej. V Marikovej sa zistili valy hradísk, no bez zachovaného materiálu.
Slovania sa na severozápadnom Slovensku zjavili v 5. - 6. storočí. Dôležitými slovanskými náleziskami boli Malá Udiča a Hatné, z ktorých sa neskôr vyvinuli veľkomoravské sídliská. V Hatnom vzniklo veľkomoravské sídlisko tesne popri ceste Moštište - Hostina - Klieština - Hatné v smere Marikovskej riečky. Oba hrádky ležali asi 150 - 200 m na sever od tejto cesty a strážili križovatku. Cesta pretrvala počas celého stredoveku až do súčasnosti.
Koncom vlády Štefana I. bola južná a stredná časť Trenčianskej stolice nepochybne v organizačnom zväzku s Uhorským kráľovstvom. Za Ladislava I. koncom 11. storočia sa ustálila severná štátna hranica Uhorska na hrebeňoch Karpát. Marikovská dolina bola potom najjužnejšou časťou horného (severného) okresu Trenčianskej župy, ktorý sa zvykne nazývať aj Hornou Trenčianskou. Pôvodnými obyvateľmi tohto skúmaného územia boli Sloveni, predkovia dnešných Slovákov.
NAJSTARŠIE PÍSOMNÉ SPRÁVY
S osídlením Marikovskej doliny sme sa doteraz stretli iba na základe zachovaného archeologického materiálu. Z mnohých mikroregiónov severozápadného Slovenska, ako aj z Marikovskej doliny sa prvé písomné pramene zachovali až zo 14. storočia. Neznamená to však, že tu bolo predtým úplne pusté, neosídlené územie. Archeologické nálezy (často iba náhodné a nesústavné) a ďalšie dôkladné štúdium prameňov presvedčivo dokazujú, že takýto názor je neopodstatnený.
Prvá zachovaná písomná pamiatka dokazuje, že kľúčovým prameňom pre históriu Marikovskej doliny je listina vydaná Karolom Róbertom 12. júla 1321, ktorou daroval majstrovi Ondrejovi, synovi Kilianovmu, za verné služby possessiones Kuburee et duos villas Wdicha, Prozna, Hathna et Kethlehatha vocatas in comitatu de Trinchun existentes. Darované dediny môžeme v súčasnosti lokalizovať takto: Kobárovce {Kuburee), časť Dolnej Marikovej od kostola smerom na dolný koniec, kde sa aj dnes obyvatelia volajú „Kobárovci". Ako dve Lehoty (Keth Lehatha) sa označujú dve vtedy samostatné sídliská, ktoré ležali v chotári dnešnej Marikovej. Okrem toho sa spomínajú dediny Hatné (Hathna), Prosné (Prozna) a dve Udiče (duos villas Wdicha), neskôr Malá (v určitom období sa nazývala Kostolná, pretože tam bol kostol) a Veľká Udiča, dnes Udiča. Do Udiče v súčasnosti patria Uhry (Vgric) a Upohlav (Lwpohlaw), ktoré sa nachádzajú na začiatku Marikovskej doliny. O tom, kedy vznikli názvy jednotlivých osád, neskôr dedín a od čoho boli odvodené, nemáme presné správy. Podľa majiteľa to nemôže byť, pretože v donácii, ktorú dostal magister Ondrej, sa už uvádzajú ich konkrétne názvy a tie pretrvali od ich najstaršieho doloženia až do súčasnosti. Výnimku tvorí Mariková, ktorá sa spomína ako dve Lehoty.
Z listiny z roku 1321 vyplýva, že osídlenie Marikovskej doliny postupovalo od juhovýchodu na severozápad. Osídlenie sa najskôr kumulovalo v Udiči a Uhroch, pokračovalo na severozápad hore dolinou. Už roku 1321 sa spomína na tomto území 7 dedín (z toho 2 Lehoty) a pritom sa nespomínajú Uhry (Vgric), osada v chotári Udiče, lebo v spomínanej listine neboli predmetom donácie. To, že v najstaršom zachovanom názve osady Uhry (Vgric) je miesto h spoluhláska g. umožňuje predpokladať, že tu ide o staršie osídlenie, pretože zmena z g na. h prebiehala počas 12. - 13. storočia. Z formy názvu vyplýva, že uvedená osada vznikla skôr, než sa v slovenčine zmenilo g na h. Už v rokoch 1332 - 1333 existovala v Malej Udiči fara, ktorá je doložená v pápežských desiatkoch, kde sa uvádza pod menom Edisa a Hodisa. Na základe toho môžeme predpokladať, že tu muselo byť staršie trvalé osídlenie, ako uvádzajú najstaršie zachované písomné pramene, pretože kostoly sa zvyčajne stavali na miestach, kde osídlenie bolo už vyvinutejšie a ustálenejšie. Za neskoršie osídlenú možno považovať Klieštinu a Marikovú, ktoré sú najviac vzdialené od Udiče, hoci aj tu je doložené predhistorické osídlenie.
Z rodu Kiliana vznikli neskôr samostatné zemianske rody, z ktorých jeden vlastnil Hatné, Prosné a Marikovú a druhý obidve Udiče. Majitelia neskôr prevzali ich mená. Vetva, ktorá vlastnila Hatné, Prosné a Marikovú používala predikát „z Hatného" (de Hathna), potom Hatňanský. Druhá používala predikát „z Udiče"" (de Wdicha), potom Udičský.

UDIČA  
Obec leží na začiatku Marikovskej doliny. Písomne je doložená až roku 1321. Pôvodne chotár Udiče tvorilo pravdepodobne územie celej Marikovskej doliny až po moravské hranice. Patrila rodu Udičských, ktorý sa nikdy nedostal medzi významnejšiu šľachtu. Jeho príslušníci vystupujú ako kráľovskí ľudia pri uvádzaní do majetkov. Už pri písaní testamentu Juraja z Dulova z roku 1405 sa spomínajú Juraj z Hatného, Mikuláš Brezanovský z Udiče a Mikuláš z Udiče. Roku 1410 Mikuláš z Udiče predal časť majetku Udiča za 5 hrivien v minciach Michalovi, trenčianskemu polkorábovi. Určite nepredal celý svoj majetok, ale iba jeho časť, pretože sa s ním ako s vlastníkom v Udiči stretáme roku 1440. S Mikulášom z Udiče sa stretáme aj roku 1470. Ide pravdepodobne o 2 osoby, pričom nevylučujeme príbuzenský vzťah medzi nimi. Okrem toho sa pri vovádzaní do majetkov stretáme v rokoch 1479 a 1485 s Matejom z Udiče ako kráľovským človekom pri nariadení Ladislava Podmanického Mikulášovi, synovi Ladislava Ardahátiho z Drieňového, slúžiť bystrickému hradu. Posledný z rodu Udičských Ján, syn Mateja, sa zjavuje roku 1482 pri vovedení Ladislava Podmanického do majetkov v Drieňovom, roku 1485, roku 1492 pri vovedení Ladislava Podmanického do majetkov Mikuláša, syna Ladislava Ardahátiho z Drieňového, roku 1494 pri vovedení Ladislava Podmanického do majetkov v Horovciach. Roku 1496 sa vyskytuje ako svedok pri uzavretí dohody medzi Ladislavom Podmanickým a Mikulášom Ardhátim o majetky v Drieňovom, v tom istom roku znova pri vovedení Ladislava Podmanického do majetkov v Horovciach, roku 1497 zas pri vrátení majetkov hradu Hričov, kaštieľa a mesta Bytče Blažejovi Podmanickému, roku 1504 pri vovedení Jána Podmanického do držby majetkov v Plevníku, ktoré patrili Gašparovi, Vladislavovi a Martinovi z Maršovej.
Zachovala sa po česky (so slovakizmami) napísaná dohoda medzi Jánom Udičským a Jánom Podmanickým z 10. novembra 1493, podľa ktorej Udiču po jeho smrti zdedí Ján Podmanický, ak Ján Udičský zomrie bez potomkov. Ján Udičský roku 1504 zomrel. Majetky pripadli rodu Podmanickovcov, ktorí ich pričlenili k svojmu považskobystrickému panstvu a vlastnili ich až do 2. polovice 16. storočia.

OKRUT   
Obec ležala na pravom brehu Váhu pri vstupe do Marikovskej doliny (dnes zatopený Priehradou mládeže).
Prvýkrát sa spomína ako possessio Okruth roku 1408. Jeho väčšia časť patrila panstvu Lednica a menšiu vlastnil rod Okruckovcov. V listine kráľa Vladislava z roku 1495 pre Matúša, Ondreja a Juraja sa len obnovujú práva na držbu majetkov.

Roku 1500 sa sťažoval Ján Podmanický na Mateja, Michala a Beňadika Okruckovcov, ktorí páchali násilnosti na jeho poddaných v Prosnom, za čo kráľ Vladislav nariadil Turčianskemu konventu, aby od nich vymáhal pokutu 25 hrivien. Z ďalšej listiny z toho istého roku sa dozvedáme, že Benedikt Okrucký mal 2 kurie; jednu v Okrute a druhú v Pominovci. Vyplýva to z toho, že keď král Vladislav nariadil uviesť Jána Podmanickeho ako záložného pána do kurie v Okrute so všetkým príslušenstvom v hodnote 3 hrivien, z Okrutu odišli do Pominovca k druhej kúrii, ktorú tiež dostal právom zálohu so všetkým príslušenstvom v hodnote 3 hrivien. O tom, že v Okrute bolo veľa šľachticov Okruckých, svedčí donačná listina z roku 1571, ktorou Trenčianska župa oznamuje vovedenie do držby časti majetku Jána Okruckeho v Okrute, kde už časť majetkov vlastnili: Gabriel Okrucký, Michal Fagula-Okrucký, Štefan, Martin, Michal, Matej, Gabriel, Ján a Žigmund, synovia Štefana Okruckeho z Okrutu. Listina z 10. januára 1617 hovorí, že richtárom v Okrute bol Rafael Okrucký a farárom v Udiči, kam Okrut ako filiálka patril, Adam Adamides. O zmene richtára a farára sa dozvedáme zo zmluvy z 18. októbra 1642 uzavretej medzi Jánom, synom Rafaela Okruckeho a farárom Institorisom z Udiče o užívaní časti majetku pred richtárom Jánom Okruckým. Okrut bol vždy majetkom zemanov Okruckých aj v čase dočasného pripojenia roku 1471 k lednickému a neskôr k považskobystrickému panstvu. Dedina nemohla patriť spomínaným panstvám, pretože v urbároch uvedených panstiev sa nestretáme s peňažnou a naturálnou rentou, ktorú by poddaní z Okrutu platili.
UPOHLAV
Hoci sa obec nenachádza priamo v Marikovskej doline, zaradili sme ju sem, pretože dnes je súčasťou Udiče. Leží juhovýchodne od Udiče, smerom k Púchovu. Po prvýkrát sa spomína ako possessio Lwpohlav roku 1471, keď patril k hradu Lednica, ktorého majiteľom bol Václav Bielik. Na základe donácie z roku 1471 panstvo Lednica malo prejsť do vlastníctva Petra Nehéza a Felixa Šťastného. Vovedenie sa neuskutočnilo pravdepodobne pre nevyplatenie záložnej sumy. Podľa donácie patrila panstvu Lednica aj Kátlina, Okrut a Upohlav. Ako sme už spomenuli, Okrut sa nestal súčasťou panstva. Kátlina prešla do vlastníctva považskobystrického panstva. Lednickému panstvu z Marikovskej doliny trvalé patril iba Upohlav, ktorý len v čase násilného zabratia lednického panstva Podmanickovcami dočasne pripojili k panstvu Bystrica.
PROSNÉ  
Obec leží na severozápad od Udiče, no zachovalo sa iba pomerne málo písomných dokladov. O existovaní zemianskej kurie sa dozvedáme roku 1537, keď Ján a Rafael Podmanickovci potvrdzujú právo na majetok Ladislavovi Budajovi, bystrickému hradnému Kapitánovi. V listine sa hovorí o prepísaní slobodného dvora prosnianskeho. Je pravdepodobné, že pôvodná listina od predchodcov Podmanických, ktorú dostal Ján Budaj za verné služby, sa vo vojnových časoch stratila, pretože nová listina len potvrdzuje bývalé práva na majetok v Prosnom. Viac dokumentov týkajúcich sa iba Prosného sme z tohto obdobia nenašli. Zmienky o ňom sa vyskytovali samostatne v portálnych súpisoch a urbároch považskobystrického panstva.
HATNÉ
Obec leží na severozápad od Prosného a Udiče proti prúdu riečky Marikovky. Hatné spolu s Prosným a Marikovou patrilo rodu Hatňanskovcov, ktorý v 15. storočí dosiahol významné postavenie. Roku 1430 Ján Hatňanský dostal za účasť vo vojenskej výprave v Taliansku a za zásluhy pri obliehaní pevnosti Golubac od kráľa Žigmunda hrad Budatín. Jeho synom bol Juraj, s ktorým sa stretáme roku 1460 ako s kastelánom ilavského hradu. Okrem neho vlastnil dediny Hatné, Prosné, Klieštinu, Marikovú a polovicu Kátliny. Dokazuje to listina z 27. februára 1466, keď sa dostavil Juraj Hatňanský spolu s Ladislavom Podmanickým, pánom Bystrického hradu, pred kráľa Mateja, ktorému dal do zálohu dediny Hatné, Prosné, Klieštinu, Marikovú a polovicu Kátliny za 500 uhorských zlatých. Tieto majetky mal Ladislav Podmanický vrátiť, len čo by ich Juraj Hatňanský mohol vyplatiť. Z listiny vyplýva, že Juraj Hatňanský bol nútený dať uvedené majetky do zálohu, pretože sa dostal do finančných ťažkostí voči Ladislavovi Podmanickému. Dohoda mala platiť aj pre potomkov Hatňanskovcov a Podmanickovcov. Už 4. septembra 1466 krajinský sudca Ladislav z Pavloviec žiadal Nitriansku kapitulu, aby voviedla Ladislava Podmanického do užívania spomenutých majetkov pod titulom zálohu. Pri vovedení sa spomína ako kráľovský človek Matej z Udiče a Baltazár z Udiče ako majiteľ susedných pozemkov. Juraj Hatňanský zomrel pred 14. aprílom 1468, lebo už 14. apríla 1468 protestoval ilavský mešťan Ondrej Royk v mene Kataríny, vdovy po Jurajovi Hatňanskom, jej syna Michala a dcéry Žofie, ako aj celej Ilavy proti Jánovi a Štefanovi z Pominovca, ktorí si nárokovali majetky v ilavskom chotári. Katarínu Hatňanskú nenechali dlho v nerušenej držbe Ilavy. Už 30. januára 1470 kráľ Matej Korvín daroval llavu s mestečkom Beluša a Prejta bánovi Blažejovi Maďarovi. Katarína so svojimi deťmi a bratmi svojho manžela, Rafaelom a Žigmundom, majiteľmi budatínskeho hradu, proti donácii protestovali a hrad nevydali. Matej Korvín znova vydal nariadenie Budínskej kapitule, aby Blažeja Maďara voviedla do držby panstva Hava. Štatúcia sa vykonala len formálne 21. decembra 1470, lebo úradníkov vykonávajúcich štatúciu do ilavského hradu nepustili a proti štatúcii protestovali, preto nemohla ani formálnoprávne nadobudnúť účinnosť. Ilavský hrad naďalej spravovali kasteláni Hatňanskovci. Roku 1471 sa kastelánom ilavského hradu stal Štefek z Verbna. V držbe Rafaela a Žigmunda Hatňanskovcov zostal naďalej Budatín. Dokazuje to list, ktorý napísal 10. novembra 1479 v Žiline Lacko Čičkán z Rudiny. O jeho spečatenie požiadal pánov z Hatného a Budatína Rafaela a Žigmunda, o majetky, ktoré boli zálohované Ladislavovi Podmanickému roku 1466. Pre nedostatok dôkazov ho palatín Štefan Zápolský odročil na neurčito.
S Gašparom Suňogom (Jurajovým poručníkom, pretože jeho matka sa po smrti Rafaela Hatňanského vydala za Gašpara Suňoga) uzavrel roku 1504 Juraj Hatňanský dohodu, ktorou získal hrad po smrti Juraja Hatňanského do svojho vlastníctva. Juraj, ktorým neskôr vymrel rod Hatňanskovcov, postúpil majetky - hrad Ilavu, Belušu a majetok Prejta - Gašparovi Suňogovi, a ten bol na príkaz kráľa Ladislava II. vovedený 1. novembra 1504 do držby Budatínskou kapitulou. Juraj Hatňanský sa usiloval o zjednotenie a ucelenie všetkých majetkov, a tak protestoval roku 1505 proti vovedeniu Horvátovcov do Rudinskej kurie. Roku 1506 kúpil od Blažeja Čičkána časť jeho majetku v Rudine. Roku 1507 vyzval svojho nevlastného otca, aby mu vrátil majetky, ktoré ochraňoval ako jeho poručník. Pre náhlu smrť Juraja jednu časť majetkov, ktoré tvorili Hatné, Klieština, Mariková a Kátlina, dostal roku 1510 rod pánov z Korlátky a druhú časť podľa dohody rod Suňogovcov.
 KLIEŠTINA
Obec leží juhozápadne od Hatného, bokom od hlavnej cesty. O Klieštine sa tiež zachovalo pomerne málo písomných pamiatok. Prvá písomná správa je až z roku 1408, keď ju daroval kráľ Žigmund Štefanovi, synovi Vavrinca z Lieskovca. Neskôr sa stala súčasťou majetku Hatňanskovcov a od polovice 16. storočia patrila považskobystrickému panstvu. S Klieštinou sa stretáme potom až roku 1520, keď Michal Podmanický predal za 20 zlatých škultétstvo (dedičné richtárstvo) v Klieštine Šimonovi, ktorého tu ustanovil za škultéta. Podľa zmluvy mohol mať v dedine kováča, mäsiara a obuvníka. Obyvatelia mu dávali na Veľkú noc syr a 20 vajec, na Michala a Vianoce 2 kurčatá. Ďalším dedičným richtárom, s menom ktorého sa stretáme, bol Ladislav Sršeň. Uvádza sa v súpise škôd, ktoré spôsobili Podmanickovci na panstve Adama Lomnického z Broumova.
MARIKOVÁ    
  
Vstup do tejto dediny vytvára skalnatá brána. Mohutnú červenú skalu, na ktorej sa nachádzali spomínané hatnianske hrádky, tu tok rieky pretína a tvorí dve bradlové terasy, akoby strážcov dediny, pod dozorom ktorých preteká rieka Marikovka. Popri tejto rieke vedie cesta spájajúca dedinu s okolím. Mariková leží na severozápad od Hatného v pohorí Javorníky. Bola založená na zákupnom práve v časoch Matúša Čáka. Písomne je doložená z roku 1321, keď sa v chotári dnešnej Marikovej vyskytovali 3 obce: 2 Lehoty a osada Kobárovce.
Na vznik názvu Marikovej existuje viac pekných povestí, ktoré sa zachovali v ústnom podaní. Jedna z nich hovorí, že ďaleko v preľudnenej oblasti vychádzalo a zapadalo slnko nad vždy rozhnevanými a rozvadenými susednými rodmi. Skoro sa to nedalo vydržať, a preto sa rodový staršina Marek rozhodol, že nájde pre svoj rod výhodnejšie miesto. Po dlhom hľadaní sa dostal až k miestu dnešnej Hatnianskej skaly a sem potom priviedol svojich ľudí, ktorí sa začali usadzovať proti prúdu rieky. Prestali pre nich spory a nastal pokojný život. Z vďaky a na pamiatku svojho vodcu Marka nazvali vraj dedinu Mariková.
O spomínaných 2 lehotách, ktoré sa nachádzali v chotári dnešnej Marikovej, môžeme predpokladať, že jedna z nich zanikla úplne (čo je nepravdepodobné) a z druhej vznikla Mariková. Je však aj taká možnosť, že to boli 2 osady v marikovskom chotári, ktoré boli od seba vzdialené. Jedna bola na území dnešnej Dolnej a druhá Hornej Marikovej pod vrchom Javorníkov. Dolina bola v tom čase riedko osídlená, preto sa obyvateľstvo kumulovalo v jednotlivých osadách. Nevieme presne, kedy dostala svoj dnešný názov, ale už roku 1438 sa stretávame s názvom Marykova Lehota. Nesporne je to podľa osoby, pravdepodobne dedičného richtára, ktorý spojil obidve lehoty do jedného celku.
Začiatkom 15. storočia sa v oblasti severozápadného Slovenska šírila valašská kolonizácia. V Trenčianskej stolici boli valasi usadení v 22 dedinách, medzi ktoré patrila aj Mariková. Pri svojom príchode sa usadzovali v horských oblastiach. Vedeli hospodársky využiť aj tú časť pôdy, ktorá dovtedy neprinášala úžitok (horské lúky a rúbaniská). Venovali sa chovu dobytka a oviec. Valachom udeľovali osobitné výhody. Oslobodzovali ich od platenia daní, cla a mýta. Výhody však nemali trvalý charakter a nazývali sa lehoty (12, 15 až 20 rokov). V Marikovej sídlil vojvoda, ktorému boli podriadení všetci valasi. Podľa metácie z roku 1664 patrilo valachom územie od Bečvy a Vsetína cez hrebeň Javorníkov až po hatnianske hrádky, kde sa ako hranica spomína marikovský kostolík - nazývaný hrádok. Predpokladáme, že dolná polovica od Váhu po spomenuté hrádky boli oráčiny, kde žili sedliaci a želiari. Druhá, horná polovica, patrila valachom. Od začiatku vznikali spory medzi valachmi na moravsko-slovenskej hranici pravdepodobne o výhodnejšie miesta a lepšie pastviny. Z roku 1609 je známe spustošenie valašských osád v Marikovej a Štiavniku vpádom z Moravy. Hranica tu nebola presne vymedzená, a preto bola miestom častých sporov už medzi Podmanickovcami a broumovským panstvom. Na obdobie valašského osídlenia upozorňujú aj názvy horských hrebeňov v Marikovej (Kantalova Kýčera, Orgoňova Kýčera), ktoré sa zachovali dodnes. Koncom 17. storočia sa pomaly menil charakter valašskej kolonizácie. Vznikali klčoviská - kopanice a valasi postupne prešli na usadlý spôsob života.
V metácii sa uvádza, že „ ... rieka Marikovská se na dvoje vydelila: jedna polovica dolná od Váhu až po kostolík Marikovský.". Pozoruhodné je, že kostol sa spomína len v Malej Udiči. O marikovskom kostole Lombardini hovorí, že v Marikovej jestvovala evanjelická ecclesia mater a obec Hatné uvádza ako jej filiálku. Neuvádza, odkiaľ čerpal materiál, alebo či kostol iba predpokladal. Druhý údaj je z pramenného materiálu, hoci viackrát sa neuvádza ani meno farára, farské poplatky, ani nič podobné, čo by súviselo s existenciou kostola v Marikovej.
Začiatkom 16. storočia bola už celá Marikovská dolina súčasťou považskobystrického hradného panstva, ktorého zemepán bol odvtedy súčasne aj pánom tejto doliny. Na rozšírenie svojho panstva, a tým aj začlenenia doliny do neho, použili prví Podmanickovci rozličné prostriedky. Spomenuté obce Hatné, Prosné, Klieštinu, Marikovú a polovicu Kátliny získal Ladislav Podmanický zálohovaním od Juraja Hatňanského, Ján Podmanický zas „dobrovoľným" prepisom získal Jána Udičského a panstvo Lednica obsadil násilím. Krátko po smrti Juraja Hatňanského roku 1510 uzavreli dohodu Ján Podmanický, kráľovský hlavný komorník, a synovia komárňanského hlavného župana Osvalda z Korlátky - Peter, Ján, Anton a Žigmund - v spore o Budatínsky hrad. Majetky boli pôvodne rozdelené podľa dohody Juraja Hatňanského s Gašparom Suňogom. Spor sa konal preto, lebo tieto majetky si nárokovali Podmanickovci, pričom sa opierali o zmluvu z roku 1466, keď im boli zálohované. Keďže záloha nebola vyplatená, robili si tiež právny nárok. Už 19. novembra 1511 sa pred kráľa Vladislava II. dostavil hradný kapitán na hrade Komárno a Tata Osvald z Korlátky, ktorý vo svojom mene a v mene svojich synov dobrovoľne prepustili dediny Hatné, Prosné, Klieštinu, Marikovú a polovicu Kátliny Jánovi Podmanickému, hlavnému kráľovskému komorníkovi a bratislavskému županovi. Onedlho však znova vznikol spor medzi Jánom Podmanickým a Osvaldom z Korlátky, počas ktorého ich kráľ Vladisláv II. daroval Mikulášovi Pongrácovi a Štefanovi „de Sokoru", ktorí sa dedín zriekli v prospech Jána Podmanického. Zo získaných majetkov sa dlho netešil, lebo roku 1545 zomrel. Dedičom sa stal jeho brat Rafael, ktorý sa roku 1554 oženil s Johankou z Lomnice, dcérou Adama Lomnického, pána z Broumova. Ako svadobný dar dostala Bystrický hrad a k nemu patriace majetky v hodnote 12 000 zlatých. Rafael Podmanický však dlho nežil. Zomrel 23. februára 1558.
Po 120-ročnom panovaní Podmanickovcov prešlo považskobystrické panstvo ako „odúmrť" do vlastníctva kráľa Ferdinanda I. Ferdinand I. daroval 13. mája 1560 Bystrický hrad so všetkými úžitkami a príslušenstvom (mestečká Považskú Bystricu a Predmier, dediny Plevník, Drieňové, Praznov, Podmanín, Rašov, Štiavnik, Hvozdnicu, Lednicu (Malé Lednice), Prečin, Horné Záskalie, Kostelec, Vrchteplú, Milochov, Veľkú Udiču, Fačkov, Dolné Podvažie, Hatné, Prosné, Kátlinu, Klieštinu, Marikovú, Orlové, Teplú, Vrtižer a polovicu Šebešťanovej) urodzenému Gašparovi, synovi Mikuláša Šerédyho a pani Anne Méreyovej, jeho manželke, jeho dedičom a následníkom za verné služby dal ešte 50 000 zlatých. Gašpar onedlho zomrel. Vdova Anna sa roku 1563 vydala za Ondreja Balašu z Balážskych Ďarmôt, ktorý však roku 1572 zomrel a vdova Anna bola štatuovaná do držby hradu. Pretože ich pôvodné majetky v Hontianskej a Gemerskej župe okupovali Turci, získali do dedičnej držby považskobystrické panstvo, na ktorom sa trvalé usídlili.

HOSPODÁRSKE A SOCIÁLNE POMERY V 16. - 17. STOROČÍ
V prvej polovici 16. storočia bola oblasť severozápadného Slovenska javiskom bojov o trón medzi Ferdinandom I. a Jánom Zápoľským. Zmenila sa štruktúra feudálneho panstva a upevňoval sa nevoľnícky systém - bolo to obdobie druhého nevoľníctva. Stretáme sa tu s pomerne početnými kategóriami poddaných, sociálne diferencovanými sedliakmi (colonmi) želiarmi, {inquilinmi) vlastniacimi dom (domos habentes) a nevlastniacimi príbytok (domos non habentes -v tomto prípade išlo o bezzemkov), s početnou kategóriou chudobných tzv. paupe-rov. Začiatkom 16. storočia našu oblasť zasiahla vlna valašskej kolonizácie. Valasi neplatili peňažnú rentu, ale zo svojho majetku dávali naturálie.91 Tento spôsob hospodárenia poukazuje aj na charakter povinností valašského obyvateľstva voči feudálnej vrchnosti. Usadzovaním obyvateľstva v podhorských dedinách Marikovej a Klieštine sa vytvárali podmienky na prechod obrábania pôdy. Treba ho chápať ako dlhodobý proces ovplyvňovaný migráciou valašského obyvateľstva. Nepokojné obdobie využívali feudáli na upevnenie svojej hospodárskej a politickej moci.
O tom, koľko majetku vlastnilo považskobystrické panstvo spolu s lednickým v Marikovskej doline, svedčia zachované portálne súpisy (tab. 1). Portálne súpisy boli publikované v Podmanickovskom listinári. V jednotlivých dedinách uvádzajú počet port a pustých usadlostí, richtára, mlynára, slobodné, sedliacke usadlosti a počet želiarov. Valasi sa spomínajú všeobecne v Marikovej aj v Klieštine od roku 1554. Neplatili portálnu daň, preto od roku 1540 v Marikovej nie je uvedený počet port (jednu portu tvorili asi 4 hospodárske usadlosti).
Pri porovnaní portálnych súpisov z roku 154092 a 154693 vidíme, že zdanených usadlostí je o polovicu menej. Roku 1540 bolo v Marikovskej doline 136 hospodárskych usadlostí a roku 1546 už len 60. Okrem toho boli 2 zemianske kurie v Upohlave a farár v Malej Udiči, ktoré neplatili peňažnú rentu. Roku 1548 sa uvádza v Marikovskej doline asi 100 hospodárskych usadlostí a 2 zemianske kurie v Hatnom.94 Roku 1549 však nastal rýchly pokles obyvateľstva a narastal počet pustých usadlostí.95 V Marikovskej doline bolo iba 48 hospodárskych usadlostí. Kíieština bola uvedená ako pusté a prázdne územie96 a Mariková ako úplne vypálená.97 Malá Udiča nie je uvedená.
O tom, že obyvateľstva naďalej ubúdalo, svedčia zachované portálne súpisy z rokov 1550 - 1556. Roku 1550 sa po prvýkrát stretáme s oficiálnym vyhlásením usadlosti za pustú po prísahe richtára. Klieština sa opäť uvádza ako pusté a prázdne územie.
Prvý podrobnejší záznam o tom, čím sa zaoberalo obyvateľstvo, obsahuje súpis majetkov z roku 1553, ktorý zároveň uvádza aj jednu zmenu. K Malej Udiči sa pričlenilo Podvažie. Záznam uvádza 2 porty, 3 želiarske usadlosti, jedného kováča, rybára a sladovníka.98 Vo Veľkej Udiči sa uvádzajú 4 porty, 6 želiarskych usadlostí, 2 slobodní a 1 pastier.99 V Prosnom boli 2 porty, 6 želiarskych usadlostí, 2 slobodní, strážca poľa, pastier a v Hatnom boli 2 porty, 7 želiarskych usadlostí, 2 slobodní, strážca poľa, sladovník a pastier.100 V Upohlave boli 2 porty, 2 slobodní, pastier, správca cirkevnej pokladnice a 1 uhliar.101 V súpise majetkov chýbajú Mariková a Klieština. Dovedna tu bolo roku 1553 asi 87 hospodárskych usadlostí.

Tabuľka 1. Prehľad port
želiarskych
a pustých
jsadlostí v rokoch
1540
- 1550


Názov dediny
1540
1546
1548
1549
1550
Počet port
Pusté usad.
Žel. usad.
Počet port
Pusté usad.
Žel.
usad.
Počet port
Pusté usad.
Žel. usad.
Počet port
Pusté usad.
Žel. usad.
Počet port
Pusté usad.
Žel. usad.
Hatné
4

-
3
1,5
-
3
-
6
2
3
1
1
8
-
Klieština
8

-
1
2
-
1
3
6
pusté územie
pusté územie
Malá Udiča
3
-
-
2
1
-
4

1
neuvedené
1
4
-
Mariková
7
-
-

valasi


vaiasi

pusté, vypálené územie

valasi
Prosné
6
-
-
2
8
-
5
1
2
4
5
2
3
4
-
Upohlav
3
-
-
3
0,5
-
3
-
1
2
1
1

-
-
VeDcá Udiča
3
-
-
4
5
-
4
-
4
3
1
-

4

Spolu
34
-
-
15
18,0
-
20
4
20
11
10
4
9
20
-
Počet hosp. usadlostí
136
60
100
48
36
Pri ďalšom súpise sa počet zdanených port veľmi nemenil. Tak isto sa nezmenilo ani zloženie obyvateľstva, ako vidíme z majetkového súpisu (tab. 2) z roku 1554. Po prvýkrát sa stretáme s opustenou usadlosťou následkom moru v Malej a Veľkej Udiči (. . . una desertaper pestem . . .). V Klieštine, ktorá bola uvádzaná v rokoch 1549 a 1550 ako pusté a prázdne územie, sa začali usadzovať valasi. V Marikovej sa opäť zjavilo 7 port, hoci predtým, okrem roku 1540, neboli porty uvedené, pretože tu boli usadení valasi, ktorí neplatili portálnu daň.
Veľké rozdiely v počte hospodárskych usadlostí v rokoch 1540 - 1546 boli značné. Náhly pokles obyvateľstva mohol byť spôsobený tým, že v tom období sa často poddaní presúvali z jednej lokality na druhú podľa potreby feudála. Je možné, že Podmanickovci, ktorí mali majetky v Bratislavskej župe, potrebovali presunúť poddaných tam, kde bola úrodnejšia pôda, čím si zabezpečovali väčšie zisky. Z histórie tiež vieme, že v čase tureckého nebezpečenstva boli feudáli povinní postaviť určitý počet vojakov podľa výmery panstva, aby tak mohli brániť úsek hranice zverený panovníkom. Na ubúdanie obyvateľstva však mala určite vplyv aj chudoba, s ňou súvisiaca podvýživa, a tak narastajúca chorobnosť ľudí. Preto sa nám zdá, že po čiastočnej konsolidácii pomerov obyvateľstvo pribúdalo.
O podrobnom priebehu hospodárskeho a sociálneho života v Marikovskej doline nám podávajú obraz zachované urbáre považskobystrického panstva. V urbároch sa neuvádza Okrut a Upohlav, ktorý patril lednickému panstvu.
Urbáre patria medzi najdôležitejšie pramene hospodárskych a sociálnych dejín 16. - 17. storočia. Boli praktickou pomôckou pri vyberaní a kontrole výnosu z panstiev. Pre svoj obsah sú dôležitým prameňom pri spracúvaní poľnohospodár­skej problematiky. Z považskobystrického panstva sa zachovalo viacero urbárov, z ktorých bol publikovaný len najstarší, z roku 1559, napísaný rok po vymretí

Tabuľka 2. Prehľad port,
zeharskycr
a pustých
usadlostí v
rokoch 1553 -
556


Názov dediny                          '■'.'■     ,
1553
1554
1555
1556
Počet port
Pusté usad.
Žel. usad.
Počet port
Pusté usad.
Žel. usad.
Počet port
Pusté usad.
Žel. usad.
Počet port.
Pusté usad.
Žel. usad.
Hatné
2
1
7
2
1
-
5
-
-
5
-
-
Klieština
neuvedené
valasi

valasi

valasi
Malá Udiča
2
-
3
1
1
2
2
1
1
2 j   -1
-
Mariková
neuvedené
H
-
-

valasi

valasi
Prosné
2
-
6
2
2
6
2
-
4
2
-
-
Upohíav
2
-
-
2
-
2
2
-
3
2
-
-
Vefká Udiča
4
-
6
3
1
6
3
1
5
3
-
-
Spolu
12
1
22
17
5
16
14
2
13
14
-
-
Počet hosp. usadlostí
70
84
69
56
Podmanickovcov. Podľa spôsobu vyhotovenia ho môžeme zaradiť do skupiny urbár
- inštrukcia, pretože k samému urbáru, ktorý obsahuje menovitý počet usadených aj opis ostatných príslušností panstva s účtovnopredpisovými údajmi, je pripojená hospodárska inštrukcia pre provízora panstva. Podrobnejšie zhodnotíme urbáre z rokov 1559 a 1664 (tab. 3).
Obidva urbáre sú napísané po latinsky. Okrem latinčiny pisár používal pre zrozumiteľnejšie výrazy slovenského pôvodu pri pomenúvaní miestnych názvov pozemkov a lúk: Buorový háj, Nad cestou. Za Klapím, Za Závrším atď. Z osobných mien zapísaných v urbároch uvedieme aspoň tie, ktoré sa zachovali až do súčasnosti (prvé priezvisko je pôvodné). V Udiči Strhak - Strhák, Trecnik
- Tretiník; v Prosnom Buday - Budaj, Kudrliak - Kadrliak, Jurgoss - Urgoš, Pagacz
- Pagáč; v Hatnom Seko - Seko; v Marikovej Blassko - Blaško, Durdarik - Ďurdík, Hrabecz - Hrabec, Hlatký - Hladký, Hvolek - Hvolek, Ruman - Ruman.
Z ekonomicko-spolocenského hľadiska obyvateľstvo netvorilo jednoliatu vrs­tvu bystrického panstva. Najmajetnejší boli richtári, nazývaní aj dediční alebo zákupní, ktorých môžeme rozdeliť na: dedičných richtárov slobodných, ktorí boli väčšinou potomkami pôvodných lokátorov, a zákupných, ktorí vlastnili pozemkový a iný majetok. Volených richtárov dosadzovala vrchnosť obyčajne na určitý čas, ako napríklad v Klieštine, keď Michal Podmanický predal richtárstvo v Kliešti-ne Šimonovi, ktorého tam ustanovil aj za richtára. Dediční richtári mali väč­ší pozemok, právo mlyna (dedičný richtár v Marikovej vlastnil aj pílu) a často aj vlastných poddaných. Povinnosťou richtára bolo dovážať víno, alebo dávali namiesto toho určité množstvo korenia. Dedičný richtár z Marikovej mal povinnosť tzv. dlhej fúry (na dlhú vzdialenosť - dlhá povoznícka cesta) alebo odovzdať 12 zlatých. Urbár z roku 1559 potvrdzuje osídlenie Marikovej valachmi.

Tabuľka 3.
Prehľad hospodárskych usadlostí v
rokoch
1559, 1664


Názov              :
1559
1664
dediny
Zem. usad.
Sedí. usad.
Žel. usad.
Valasi
Slob. usad.
Sedí. usad.
Žel. usad.
Veľké žel. usad.
Malé žel. usad.
Podže-liari
Veľká Udiča
-
11,5
10
107
2
6
12
-

-
Malá Udiča
-
-
-
-
-
-
-
-
-
-
Hatné
1
10,5
-
108
4
-
-
7
4
-
Prosné
1
10
7
109
1
5
5
_

-
Klieština
-
1.1
-
110
-
2
-
2
-
2
MaViková
-
10
11
111
-
5
-
10
6
4
Spolu
2
53,0
28
-
7
18
17
19
10
6
Spolu hosp. usadí.
81
77
Osobitnú vrstvu medzi poddanými tvorili slobodníci, no ich počet nebol veľký. Privilegované postavenie dosiahli väčšinou za Michala a Jána Podmanickovcov. Boli oslobodení od peňažných a naturálnych dávok i robot, za čo museli vykonávať určité protislužby napríklad slúžiť panstvu svojím remeslom za určitú odmenu, opravovať a bieliť zámocké budovy. Niektorí sa vykúpili z urbárskych povinností za každodenné zaplatenie určitej sumy alebo naturálií. Majetkovo sa veľmi nelíšili od drobných a stredných hospodárstiev a ich postavenie sa nededilo.
Najproduktívnejšou zložkou panstva boli sedliaci. Ich usadlosti mali rozličnú výmeru, čo dokazuje portálny súpis z roku 1555. Súpis hovorí o delení usadlostí na štvrtinové, polovičné, želiarske a remeselnícke. V Marikovej boli usadení valasi a Klieština v súpise chýba. V Upohlave, kde boli 2 porty, bolo 8 štvrtinových usadlostí, richtár a 3 želiari. Veľká Udiča mala 12 štvrtinových usadlostí, ktoré spolu tvorili 3 porty. Okrem toho tu bol richtár, 5 želiarov a 1 pustý dom. V Prosnom bolo 8 štvrtinových usadlostí, ktoré spolu tvorili 2 porty. Bol tu richtár, 2 sluhovia a 4 želiari. Malá Udiča mala 8 štvrtinových usadlostí, ktoré spolu tvorili 2 porty. Bol tu aj panský kováč, želiar a 1 pustý dom." V Hatnom bolo 10 polovičných usadlostí, ktoré spolu tvorili 5 port. V Marikovskej doline bolo zdanených 14 port, čo je asi 50 sedliackych, 14 želiarskych usadlostí a 1 remeselníc­ka usadlosť. Na jednotlivých hospodárstvách málokedy hospodárila len jedna rodina. Stávalo sa, že 2 rodiny hospodárili na výmere, ktorá niekedy nedosahovala ani štvrtinu usadlosti. Výmera pôdy patriacej želiarom sa v portálnych súpisoch a urbároch neudáva ani v jednej dedine.
Delenie sedliackych usadlostí nepochybne súviselo so vzrastom počtu najmä majetkovo nižších vrstiev obyvateľstva. Roku 1559 bolo 83 hospodárskych usadlostí a roku 1664 už len 78. Roku 1559 bolo 65 % sedliackych a 35 % želiarskych usadlostí a roku 1664 bolo 33 % sedliackych a 66 % želiarskych usadlostí. Z toho vyplýva, že v 2. polovici 16. storočia sa pôda začala drobiť.
Marikovská dolina bola osídlená celá, ale nerovnomerne. Z roku 1598 sa zachoval súpis Uhorskej komory, ktorý nám podáva obraz o počte domov v jednotlivých dedinách. V Hatnom bolo 13 domov; v Klieštine 8 domov; v Malej Udiči 17 domov;120 v Marikovej bol mlyn a 27 domov;121 v Okrute 5 domov;122 v Prosnom 13 domov;12j vo Veľkej Udiči 30 domov;124 v Upohlave 5 domov.
V Marikovskej doline bolo vtedy podľa súpisu 118 domov.
REŽIJNÉ HOSPODÁRENIE PANSTVA  
V  druhej polovici 16. storočia a začiatkom 17. storočia sa začalo rozvíjať majerské hospodárenie. Upevňovalo sa pozemkové vlastníctvo prechodom na hospodárenie vo vlastnej réžii, zaznamenávame úsilie o maximálne využitie horských oblastí na chov dobytka a lesného hospodárstva. V tomto smere priaznivo pôsobila valaská a neskôr kopaničiarska kolonizácia horských oblastí v Marikovej a Klieštine.
Na považskobystrickom panstve rozlišujeme 2 hospodárske oblasti - nížinnú a horskú. V nížinnej prevládalo režijno-majerské hospodárenie majiteľov pôdy (Udiča, Prosné, Hatné) a v horskej (Mariková a Klieština) pastierstvo a drobné lesné hospodárstvo,126 pričom sa naďalej udržal rentový systém.
Výnosy oboch spôsobov hospodárenia plynuli do jednej pokladnice a zhromažďovali sa na panských majeroch. Podľa urbáru z roku 1559 jeden z majerov považ-skobystrického panstva bol vo Veľkej Udiči. Okrem toho tu bola aj panská záhrada. Majeru patrilo územie oráčin, ktoré tvorili 13 nív, kde sa vysievalo 159,5 lukien127 pšenice.128 K záhrade patrila aj riečka, v ktorej bol lov rýb poddaným zakázaný.
V Hatnom bola zemianska kúria, ktorej zeme sa obrábali pre pána a úroda z nich sa odvážala k panskému majeru do Udiče. Územie oráčin tvorilo 7 nív.129 Okrem toho tu boli panské lúky - Pod vysokým dielom, Brezovská a Klenová, ktoré boli povinní kosiť pre pána.
Druhý, menší majer, bol v Kátline a držal ho slobodný richtár (škultét) z Marikovej a 6 sedliakov. Z majera dávali ročne považskobystrickému panstvu 34 lukien ovsa a 14 kapúnov.130
Dôkazom toho, že sa majerské hospodárenie rozvíjalo v 17. storočí na považskobystrickom panstve, je urbár z roku 1664. Ten uvádza, že jeden z 5 majerov, ktoré patrili Imrichovi Balašovi, bol vo Veľkej Udiči. Majeru patrili pozemky, na ktoré sa vysievalo: na polovicu záhrady Šafranica 2 kubuly, na Nivku 3 kubuly, „na Kóssiklan" 3 kubuly a 2 korce, Pod prosnianskym 5 kubulov a 1 korec, Na hatnianskom smerom k Nivke 2 kubuly a 1 korec, Na dráhach 1 kubul, Pod hôrkou 1 kubul a 2 korce, U drinovej studne 7 kubulov, Na strážisku 18 kubulov, Na vrášiskách 4 kubuly, Na medzi 13 kubulov, Na vyšoje 5 kubulov, Na lipovici 23 kubulov a na Čerence 18 kubulov.131 Na rázcestí - ako sa odbočuje do Marikovskej doliny z hlavnej cesty - sa vyberalo mýto. Dovedna sa na oráčiny patriace majeru vysievalo 105 kubulov a 6 korcov obilia.
V poľnohospodárstve bol trojpoľný systém - oziminy, jariny a úhor. Z obilnín sa sial najmä ovos, ktorý sa pre svoju nenáročnosť pestoval v horských oblastiach. Menej bolo pšenice a jačmeňa. Častejšie sa používala miešanina jačmeňa s ovsom.
V malej miere sa pestoval chmeľ (mlynár z Udiče odovzdával 5 lukien sladu ročne).
Okrem toho bol zavedený chov dobytka a hydiny. Chov koni bol menej rozšírený, a preto sa ako ťažný dobytok používali voly.lj2 Na majeroch sa o tento dobytok starala čeľaď.13j V Marikovskej doline bol rozšírený chov oviec, ale na majeri v Udiči sa nechovali, podobne ako ani vykŕmené bravy, ktoré dostávalo panstvo od richtárov a mlynárov.
Z hydiny sa v urbároch uvádzajú sliepky, husi a kapúny. Ku koncu 17. storočia sa rozšíril chov včiel, od ktorých sa odovzdával desiatok.
Dôležitým zdrojom príjmov bola v podhorských oblastiach ťažba dreva. Drevo sa vozilo pre pílu do Udiče.
POVINNOSTI PODDANÝCH         
Povinnosti poddaných sa skladali z peňažnej, naturálnej a robotnej renty.
Základom stáleho príjmu panstva bola pozemková daň. Vyberala sa na Juraja (24. apríla) a na Michala (29. septembra). Jej výška nebola všade rovnaká. Nestávalo sa, žeby prevyšovala zákonom stanovený 1 zlatý od 1 sedliackej usadlosti.
V Udiči platili 1 zlatý, v Hatnom 50 denárov, v Prosnom a Klieštine po 25 denárov. Z toho vyplýva väčšie rozdrobenie pozemkových majetkov. Je pravdepodobné, že v Udiči bolo viac obrobenej pôdy s lepšou bonitou. Postupne sa hore dolinou poplatok zmenšoval, pretože sa sťažovali prírodné podmienky a ubúdalo ornej pôdy. Pribúdalo viac lúk a hôrne prostredie bolo vhodné viac na chov dobytka a oviec, čo dokazuje i valaské osídlenie Marikovej.
Urbár z roku 1664 nám hovorí o platení peňažnej renty už vo všetkých kategóriách obyvateľstva. V Marikovskej doline bolo 7 slobodmckych usadlostí, ktorí už platili peňažnú rentu. Vo Veľkej Udiči boli 2 slobodníci, ktorí platili 8 zlatých a na drábov 2 zlaté ročne; v Prosnom 1 slobodník platil 12 zlatých a na drábov 2 zlaté ročne; v Hatnom 2 slobodníci platili spoločne 12 zlatých a na drábov 2 zlaté ročne. Okrem toho tu boli 2 slobodníci, ktorých ustanovil Šimon Balaša roku 1653 (Adam Seko a Matej Kapčo133). Spoločne piatili 14 zlatých a na drábov 2 zlaté ročne. Na Veľkú noc dával Adam Seko 1 teľa alebo 1 zlatý. Matej Kapčo dával 2 barany alebo 2 zlaté a 50 denárov.
V Udiči bolo 6 sedliakov, ktorí jednotlivo platili 1 zlatý štvrťročne a na drábov 1 zlatý ročne. V Prosnom bolo 5 sedliakov, ktorí platili spoločne 6 zlatých štvrťročne a na drábov 1 zlatý ročne. V Klieštine boli 2 sedliaci, ktorí platili spoločne 11 zlatých a na drábov 1 zlatý ročne. V Marikovej bolo 5 sediakov, a tí spoločne platili 6 zlatých štvrťročne a na drábov 1 zlatý ročne.
V  Udiči žilo 12 želiarov a spoločne platili 16 zlatých a 50 denárov ročne.
V Prosnom bolo 5 želiarov, ktorí spoločne platili 10 zlatých a 25 denárov a na drábov 40 denárov ročne. V Hatnom bolo 7 veľkých želiarov, ktorí platili spoločne 2 zlaté ročne a na drábov nedávali. V Klieštine boli 2 veľkí želiari, ktorí dávali 1 zlatý spoločne a na drábov 40 denárov ročne. V Marikovej bolo 10 veľkých želiarov, ktorí platili spoločne 2 zlaté štvrťročne a na drábov 40 denárov ročne. V Hatnom sa stretáme so 4 malými želiarmi, ktorí platili 25 denárov ročne. V Marikovej bolo 6 malých želiarov, ktorí platili spoločne 2 zlaté a na drábov 40 denárov ročne. S podželiarmi sa stretáme v Klieštine, kde boli 2 a v Marikovej 4. Neplatili nič, pretože boli chudobní.
V Marikovej doline bolo 7 slobodníkov, 18 sedliakov, 17 želiarov, 19 veľkých a 10 malých želiarov, 6 podželiarov. Spolu tu bolo 77 hospodárstiev. Roku 1664 bol príjem panstva z Marikovskej doliny 188 zlatých a 60 denárov.
                                                                                                                         
Okrem peňažnej renty odovzdávali z majetku, ktorý obhospodarovali, aj naturálnu rentu. Roku 1559 odovzdávali od jednej hospodárskej usadlosti pol lukna pšenice, ovsa a jačmeňa alebo miešaného obilia, kapúny a vajcia podľa potreby. Ten, kto ťažil vhodné brvná na stavbu a pltenie s cieľom odpredať ich, bol povinný odovzdávať jednu desatinu. Podobne, kto vyrábal šindle, ročne dával pánovi 300 šindľov. Valasi na Michala dávali spoločne jednu kravu a na Vianoce vykŕmeného brava. Okrem toho dávali barany, ovce, syr, koláče (bochníky). Kto pásol vo vrchoch ovce alebo kozy, bol povinný dať každú dvadsiatu ovcu alebo kozu.
O tom, ako boli naturálne dávky podelené podľa jednotlivých kategórií, nám hovorí urbár z roku 1664. Slobodníci naturálne dávky neplatili. Od majera v Udiči správca majera dával ročne vykŕmeného brava. Jednotliví sedliaci dávali ročne 6 sliepok, 2 husi, vajcia podľa potreby, 10 brvien na pílu do Udiče, 500 šindľov, desiatok z oviec a baranov. Každá dedina dávala spoločne 1 líščiu kožušinu alebo 1 zlatý a 50 denárov. Sedliaci z Marikovej dávali červený syr. Želiari a veľkí želiari dávali 3 sliepky a 1 hus ročne a podželiari naturálne dávky nedávali, pretože boli chudobní. V Marikovej bol strážca hôr, ktorý ročne dával 1 líščiu kožušinu alebo 1 zlatý a 50 denárov a 1 kuniu kožušinu alebo 2 zlaté. Roku 1664 z Marikovskej doliny odovzdali 212 sliepok, 74 husí, 5 líščích kožušín a 1 kuniu, 200 brvien na pílu do Udiče a 7 500 šindľov.
Zložitejšie je to so zistením valašských dávok, pretože zápisy v urbároch, podobne ako aj portálne súpisy zo 16. storočia poskytujú len všeobecné údaje. Hovoria o tom, že valasi sú povinní odvádzať dvadsiatok z oviec a v 17. storočí to už bol desiatok1"*6 a z každej stovky oviec 1 jahňa, tzv. poddané.
Najväčšou ťarchou poddaných boli robotné povinnosti. Počet povinných robotných dní urbáre neurčovali. Poddaní boli povinní robotovať podľa potreby. Okrem toho museli voziť drevo, kosiť lúky a zvážať seno na majer do Udiče.
Roku 1559 boli na riečke Marikovke mlyny v Udiči a v Marikovej. Mlynár dával ročne od mlyna 10 lukien múky a 5 lukien sladu. Na Vianoce bol povinný dávať najlepšie chleby, múku z jedného korca a navyše bol povinný pracovať na hrade so sekerou podľa potreby. Ak to bol mlyn s pílou, kde sa rezali dosky, tak dával ročne 100 dosák alebo 1 zlatý a 12 denárov.137 Mlynár sa musel starať aj o zverinu, ktorej lov bol poddaným zakázaný. Roku 1664 boli na riečke Marikovke 4 mlyny. Vo Veľkej Udiči a v Prosnom bol mlyn s jedným kameňom; v Marikovej mlyn s jedným kameňom a mlyn škultéta.
Marikovská dolina bola bohatá na drevo, tak je prirodzené, že sa tu stretáme s pílami vo Veľkej Udiči, Prosnom a v Marikovej. Jedna z nich sa nazývala píla Hrdinových, podľa majiteľa, ďalšia patrila dedičnému richtárovi - vojvodovi, ktorý sídlil v horách. Vojvoda Krištof dával ročne zo svojho územia 11 ročných baranče-kov a ovčí syr. Od mlyna s pílou dával ročne 100 dosák, alebo 1 zlatý a 12 denárov.
Na základe rozboru portalnych súpisov a oboch urbárov môžeme vidieť spôsob hospodárenia na považskobystrickom panstve. Na prelome 16. a 17. storočia sa začal rozvoj majerského hospodárenia. V 2. polovici 16. a 17. storočia máme vo Veľkej Udiči doložený majer. Veľký peňažný zisk tvorila pozemková daň, ktorá sa podľa urbárov z rokov 1559 a 1664 nemenila. Naopak, do platenia peňažnej renty boli roku 1664 zahrnutí aj dočasne slobodní, ktorí predtým neplatili. Pribudli poplatky na drábov a na kuchyňu, ktoré sa v 16. storočí neplatili, a tiež naturálne dávky, ako povinné odovzdávanie líščej kožušiny alebo 1 zlatý a 50 denárov. V 16. storočí dával 300 šindľov len ten, kto ich vyrábal. V 17. storočí už dával každý sedliak povinne 500, čo bolo o 200 viac ako predtým. Poddaní, ktorí v 16. storočí obchodovali s drevom, dávali jednu desatinu zisku pánovi. V17. storočí bol povinný každý sedliak doviezť 10 brvien na pílu do Udiče. Podobne to bolo s odovzdávaním bravov, sliepok a husí. U valachov z Marikovej a z Klieštiny to bol syr, maslo, bryndza a červený syr. V 16. storočí pastieri dávali každú dvadsiatu ovcu či kozu pánovi a v 17. storočí už dávali desiatok od oviec, kôz a včiel. Lov zveri a rýb zostal pre poddaných naďalej zakázaný.
O maximálnom využití pôdy, lesného bohatstva a dosiahnutí čo najväčšieho zisku z hospodárstva považskobystrického panstva hovorí hospodárska inštrukcia z roku 1664, ktorá je pripojená k urbáru. Zisk priamo závisel od miery vykorisťovania poddaných, ktorí boli čoraz viac zaťažovaní robotou pri poľnohospodárskych prácach. Preto nebol presne stanovený počet robotných dní, aby ich panstvo mohlo zvyšovať podľa potreby. Zvýšené vykorisťovanie poddaných sa prejavilo delením sedliackych usadlostí, zvyšovaním peňažnej a naturálnej renty, nadmerným zaťažovaním robotou na panských majeroch a prehlbujúcou sa sociálnou diferenciáciou obyvateľstva.

PhDr. Ján Šulavík: MARIKOVSKÁ DOLINA DO ZAČIATKU 18. STOROČIA, VLASTIVEDNÝ ZBORNÍK POVAŽIA XVI – 1991