streda 24. decembra 2025

Ježiškova kaša - recept

 Vianočná Ježíškova kaša 

(tradičné štedrovečerné jedlo v niektorých osadách Dolnej Marikovej, napríklad v osade Pavlovce a Bracinovce v Besnom)



Suroviny

1 šálka fazule farebnej, najlepšia veľká „švábka“

1 šálka zemiaky nakrájané na kocky

1 šálka pohankové krúpy

Hrsť sušené slivky 

Hrsť sušené huby

1 veľká cibuľa

1 hlávka cesnaku (podľa chuti môže aj menej)

½ masla 

soľ

čierne korenie mleté



Postup

Deň pred prípravou namočíme fazuľu

Varíme so soľou, kým fazuľa nezmäkne

Pridáme zemiaky a sušené huby /prepláchnuté)

Keď sú zemiaky mäkké, pridáme sušené slivky a povaríme do zmäknutia (môžu byť vopred namočené v troche vody, ktorú vlejeme so slivkami

Nakoniec prisypeme pohanku.

Po celý čas varenia nemiešame, zmes by prihorela... len sledujeme dostatočné množstvo vody

Cibuľu opražíme do zlatova na masle a tesne pred odstavením pridáme nastrúhaný cesnak.

Vlejeme do zmesi, všetko dobre premiešame. Zemiaky môžete popučiť na kašu.

Dochutíme a podávame.


Kaša chladnutím zhustne. Pokiaľ ju treba zriediť, postupne pridávame prevarenú vodu-už za stáleho miešania 

Keď je redšia, treba ju nechať postáť odokrytú.

Výborná je aj na ďalší deň, či už zohriata, alebo studená.

V niektorých častiach Marikovej ju zalievali vianočnou kapustnicou.


V mojej rodine ju varí už veľa generácií, určite začiatkom 19. Storočia ju už varili.

( Povesť hovorí, že chudobná maminka už nemala deťom čo na Štedrý večer dať jesť.

Povyberala teda zvyšky zeleniny, ktorú ešte mala v sýpke, zmiešala a uvarila z nej túto fantastickú dobrotu).

utorok 22. apríla 2025

Mená kráv v Marikovej

 Na našej diskusnej facebookovej stránke sa objavil zaujímavý príspevok od Ivana Morávka o menách, aké dávali ľudia svojim kravám v Marikovej. 


Aké mená dávali naši predkovia kravám v Marikovej - tento príspevok ma napadol vo chvíli, keď Milan Gašparik vo svojom komentári spomenul, že mali doma kravičku menom Cukroša. Pripájam mená, čo sa mi podarilo zatiaľ zozbierať a pár fotografií z archívu : Horná Mariková - ŽRNOVÉ - Kurejovce : Brezuľa, Fiala, Malina, Šimara, Morávkovce : Vinoša a Brezuľa, Hluškovce : Brezuľa, Kúbovce : Muca, Macejkov : Chovaňa, Babuša, Fiala, Rárovce : Babuša, Kvetuľa, Packovce : Jahoda, Krasena, Malina, Rysuľa, Ježkovce : Babuša, Malena, Cifrena. MODLATÍN - Kuchtovce : Brezuľa, Rybena, Kulincovce : Kvetuľa. KUČOVCE : Fiala, Strakuša, Pivuľa, HLBOKÉ - Kotlovina : Fiala, JUREKOV : Babuša, Brezuľa. BELEJOV - Mikšovce : Bosana, PAGAŇOV : Cifrena, ROVNÉ : Malina, Plavuňa, Rysuľa. UDÍČKA - Gašparovce : Cukroša, Gacovce : Babuša, Brezuľa, Cukroša, Kvetuľa, Persena, Pivoňa, Vynoša, Rybena. VLKOV : Babuša, Rybena. MEDVEDÍNEC : Pivoňa. Dolná Mariková - Bobišovce : Rybena, Rysuľa, Za Krápku : Malena, Rybena, Stračena, Vlkovce : Dancúrek. Ak viete, môžete doplniť, nezabudnite napísať osadu, kde sa také meno používalo 














piatok 18. apríla 2025

Hubárska sezóna

Pomaly sa končí hubárska sezóna, čo je pre Marikovú a ešte pár lokalít na Slovensku, kde ešte huby neobsahujú viac Pb ako H2O veľká škoda. Veď v tomto období nadobúda turistický ruch v Marikovej absolútne maximum. Diaľnica, vedúca priamo do Marikovej býva denno-denne preplnená autami rozličných poznávacích aj výrobných značiek. Do Marikovej totiž nechodí na huby iba celý Považskobystrický okres, ale najmenej polka húbchtivých obyvateľov Západného a Stredného Slovenska. Súkromné chaty sú v tomto období preplnené majiteľmi a ich známymi  a ich známych známymi a cestovné kancelárie ponúkajú exkluzívne 1 až 2 dňové pobyty vo všetkých dvoch marikovských hoteloch.

 


Ak sa Vám podarí zohnať miesto v jednom z týchto luxusných hotelov, máte už napoly vyhrané. Večer si ľahnete skoro spať, aby ste boli ráno o 4.00 pripravení vyraziť do lesa ako prví, pretože chcete mať ten košík na prádlo, ktorý ste si so sebou zobrali plný čerstvých a nádherných húb. Potom vyjdite na najvyšší možný bod hotela (hromozvod) a ďalekohľadom na nočné videnie vyhľadáte les, v ktorom predpokladáte, že sa v ňom huby pravdepodobne zdržujú v podozrivom počte.

Keď budete vchádzať do lesa, nezabudnite zapnúť silnú halogénovú baterku a vytiahnuť obrovský nožík, ktoré ste si zakúpili špeciálne na túto príležitosť. Ak máte šťastie a objavíte huby, neleňte a začnite ich od kraja zbierať. Nezáleží na tom, aký druh beriete, veď risk je zisk. Berte všetko, muchotrávky červené, zelené, ružové, či tigrované, práchnivky či hríby satanské nevynímajúc. Tu sa nehrá o kvalitu, ale o kvantitu! Čiže o plný košík usmievajúcich sa húb! Ak zazriete ďalšieho hubára, ktorý drží v ruke hríb dubový a pritom hovorí svojmu kolegovi: pozri, táto lysohlávka vyzerá presne ako osikovec, je najvyšší čas zdvihnúť kotvy a vyhľadať iné, bezpečnejšie miesto rastu húb. Túto procedúru opakujte dovtedy, kým nemáte plný kôš.

Môže sa však stať, že naberiete málo, pramálo húb – ani do štvrtiny košíka a keby ste takto potupne išli po Vašom sídlisku, tú hanbu by ste určite neprežili! No nič sa nebojte. Existuje na to dobrá a často používaná finta. Stačí nájsť tak do 10 húb, ktoré aspoň z diaľky vyzerajú ako jedlé. Potom vyhľadajte niekde na samote zeleninovú záhradku nejakej vhodnej obete – napríklad dedka s babkou (najlepšie starších ako 90 rokov – aby Vás nedobehli) a tu si naberte plný košík cibule, zemiakov, alebo iného ovocia. Na vrch potom položte tých 10 jedlo vyzerajúcich húb a môžete ísť spokojne domov, kde si na večeru pre istotu radšej pripravte chlieb s cibuľou, alebo pečené zemiaky. Dobrú chuť!   


Autor: Orgoň, rok 1994

štvrtok 16. marca 2023

PUSTOVNÍK ZO STRATENCA

 Stratenec - jeden z najvyšších vrcholov hlavného hrebeňa pohoria Javorníky. Známy je predovšetkým vďaka jeho dominantnému monumentu (Tri kríže), ktorý bol na vrchole vybudovaný v roku 1969 na pamiatku padlých vojakov zo sklonku druhej svetovej vojny.

 V priebehu roka je navštevovaný množstvom turistov, zberačmi čučoriedok, či lyžiarmi - bežkármi v zime.

 No málokto z návštevníkov vie, že iba pár minút chôdze smerom k Veľkému Javorníku sa po pravej strane od hrebeňového chodníka v lese nachádza miesto, ktoré sa na prelome 80. - 90. rokov stalo dejiskom nezvyčajného príbehu...



 Všetko sa to začalo 7. augusta 1993 v obci Hovězí neďaleko Vsetína, kde si ľudia pred miestnym kostolom všimli kľačiaceho muža, ktorý si neustále niečo "mrmlal". Neskôr sa spomínaný zarastený muž vo vojenskom plášti a "bagandžiach" objavil pred neďalekou samoobsluhou, kde sa práve domov odchádzajúcej predavačky spýtal, prečo nemajú otvorené. Nestačila mu ani odpovedať, keď vtom rozkopol sklenené dvere obchodu a vošiel dnu, kde ho zadržal vedúci predajne a privolal na neho políciu.

 Pri výsluchu začal užasnutým policajtom len s námahou, kvôli problémom s rečou, rozprávať svoj doslova neuveriteľný príbeh, ktorý sa začal v roku 1989 prepustením z väzenia v Leopoldove, kde si odpykal sedemročný trest za pokus o nelegálny odchod z Československa.



 "Nemohol som odolať akejsi nevysvetliteľnej sile, ktorá sa ma zrazu zmocnila. Volali ma hory. Bolo mi povedané - choď - tak som sa zobral a šiel."

 Takto došiel František Dombaj, lebo tak sa tento pustovník volal, až do lesa na papradňanskú stranu Javorníkov, neďaleko vrcholu Stratenca, kde si vykopal zemľanku, v ktorej strávil nasledujúce štyri roky života. Živil sa zemiakmi, lesnými plodmi a občas aj konzervami, ktoré ukradol pri jeho občasných vlámačkách do chát a chalúp okolitých osád. Kalendár nemal žiadny, beztak nemal pre neho význam. Čas meral hlavne na mesiace a ročné obdobia. Čítal knihy a pozoroval zvieratá. Keďže celý čas prežil prakticky iba osamote (ako spomínal, používal iba zhruba dvadsať slov, viac nepotreboval), čo nakoniec spôsobilo nielen spomínané problémy s rečou, ale aj nevedomosť o zásadných zmenách v spoločnosti. Vôbec nevedel, že komunisti už nie sú pri moci, ani to, že Slovensko a Česká republika sú už samostatné štáty.



 "Spokojný som úplne nebol, lebo spokojnosť nám nie je daná. Ale nikdy som sa necítil osamotený. Myslel som na život, lebo život je krásny. Snažil som sa žiť v súlade s prírodou. A to sa dá iba vtedy, keď človek cíti dych stromu a chápe, že nie je nič viac a nič menej ako časť celku. No nastal čas, keď sa zrazu objavili veci, ktoré nemožno ani vysvetliť. Všetko, čo sa stane, som vedel už dopredu, aj keď sa to možno zdá byť hlúpe. Bol to vlastne príkaz, aby som zišiel dolu medzi ľudí a vykonal cestu svojej očisty. Tak som zišiel dole, pokľakol pred kostol a rozprával sa s rodičmi a s Kristom. Vtom ma ale zrazu začali prenasledovať zlé mocnosti. Dostal som strach a chcel som sa vrátiť do hôr, no nešlo to. Cestu mi zatarasili akési dva biele ihlany."

 O pár hodín neskôr, v krajnom psychickom rozpoložení, rozbil sklo v samoobsluhe.

 Po zatknutí viedli jeho kroky do kuřimskej väznice, kde pobudol do súdneho pojednávania, ktoré sa uskutočnilo v januári 1994. Vyšetrovatelia ho chválili za vzornú pomoc pri vyšetrovaní. Dokonca ich povodil presne po chatách a chalupách, ktoré vylúpil. Celkovo mu bolo dokázané 13 vlámaní s celkovou škodou 19 000 českých korún. Súd mu nakoniec vymeral 18-mesačný nepodmienečný trest. No onedlho mu vtedajší prezident Českej republiky Václav Havel na početné telefonáty a dopisy od verejnosti uložil amnestiu.



Po prepustení nastala dilema, čo bude s ním ďalej. Síce žil predtým na Slovensku, ale pretože sa pri zisťovaní jeho totožnosti zistilo, že sa narodil v Čechách, získal české občianstvo a na Slovensko sa viac nevrátil. Prezidentská kancelária sa nakoniec rozhodla splniť jeho túžbu žiť v kresťanskej komunite a zoznámila ho s jezuitom pátrom Františkom Líznou, ktorý ho odviedol do komunity v Neratove, kde zostal žiť a kde si zanedlho našiel aj ženu.

 "Chcel som žiť v Bohu a pracovať v prospech ostatných. To sa mi aj splnilo. Ale najlepšie sa aj tak cítim medzi stromami v lese. Čas, strávený v horskej samote, rozhodne nepovažujem za stratený. Našiel som tam cestu k duchovnému životu a to je pre mňa najdôležitejšie."

K článku nadväzuje video, ktoré som zhotovil pre YouTube:

JAVORNÍKY Pustovník zo Stratenca

https://www.youtube.com/watch?v=UCgpIAegPis

Vo videu sú zábery na zemľanku z rokov 2006 a 2008, kedy ešte „držal“ jej strop.

 

Miloš Majšík (TheARBOGAST)

.......................................................................................................................................................

Zdroje: články z internetu (rok 1994)

Robert McLean - Czech hermit never knew Cold War was over (UPI.com)

Czech President Vaclav Havel has pardoned a hermit who... (UPI.com)

Marek Švehla - Proměny lesního muže (Respekt.cz)

Marek Wollner - Osudný den poustevníka Františka D. (Respekt.cz)

utorok 29. novembra 2022

nedeľa 7. februára 2021

Obrazy starej Marikovej

Miroslav Gašparík pre nás spracoval tento článok s obrazmi starej Marikovej (Mariková vo výtvarnom umení). Ďakujeme

  1. Ladislav Treskoň (*10. máj 1900, Petrovice – † 13. október 1923, Praha) – bol významný slovenský grafik a maliar, jeden z priekopníkov povojnového sociálneho umenia.

  • obraz: Gazda z Marikovej, cca 1920, kresba na papieri, vydaná v sérii 12tich pohľadníc v Osveta Praha, zdroj: súkromná zbierka M. Gašparík

 


 

  1. Július Nemčík (* 12. november 1909, Lipníky – † 7. január 1986, Bratislava) – bol slovenský maliar.

  • obraz: Mariková, 1956, olej na lepenke, 24 × 61 cm, Slovenská národná galéria, zdroj: Web umenia SK, https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.O_1272

  • obraz: Pagaňovská, 1956, sépia, 40 × 70 cm, súkromná zbierka M. Gašparík



     

  1. Miloš Šimurda (* 5. jún 1924 Frenštát pod Radhoštěm – † 6. január 2019 Rožnov pod Radhoštěm) – bol česko-slovenský akademický maliar pôsobiaci na Valašsku a Bratislave.



  1. Imro Weiner Kráľ (* 26. október 1901, Považská Bystrica – † 11. august 1978, Bratislava) – bol uznávaný slovenský maliar a grafik. Bol najoriginálnejším predstaviteľom slovenského výtvarného nadrealizmu a secesného expresionizmu.

 



  1. Karel Langer (* 31. október 1903, Prugg nad Litavou – † 5. marec 1998, Olomouc) – bol český maliar, grafik a etnograf zameraný na národopisnú oblasť Valašska

  • obraz: Chlapec v huni z Horní Marikové, 1930, kvaš na papieri, 37,5 × 25,5 cm, Muzeum regionu Valašsko ve Vsetíne, zdroj: časopis Valašsko – vlastivědná revue, roč. 2, č. 11, 2003


piatok 15. januára 2021

Jeden vdovec Maríkovec

 

Jeden vdovec Maríkovec, predal kozu, aj päť oviec.
Peniaze on veľké získal, od radosti si zapískal.
Kriste bože predrahý, podívam sa do Prahy.
A čo si on umienil, svoju mienku nezmenil.
Upiekol si káčera a vybral sa zvečera.
Aby sa však nebál mátoh, na chrbát vzal veľký batoh.
V obchode si kúpil skicu a vybral sa na Bystricu.





Napadlo ho do prašiny, že si sadne do mašiny.
Zakúpil si lístok tvrdý a bol naň veľmi hrdý.
Dostal sa do veľkej biedy, mal lístok do tretej triedy.
Sadol si však do prvej a spieval si,,Hola..héj,,
Však bol hrdý od radosti, že je v takej spoločnosti.
V jednom kupé medzi dvermi, sedí si tu s inžiniermi...
kolo neho samý pán, doktor, fiškál, kapitán...
Len to mu nejde do hlavy, prečo sú všetci lebaví.
Utiahol sa až do kúta a o tom si všetkom húta.
Pozrie oknom a tu zočí ,do kupé sprievodčí vkročí...
Začal robiť veľkú čistku, či voľakto nemá lístku.
Prišiel rad na Maríkovca, ten bol kľudný ako ovca.
Milé dámy, milí páni, čo ste tu pristupovaní.
A on, že bol slušný zhovný, ukázal lístok cestovný...
Sprievodca sa ho hneď tázal, kto si vám sem sadnúť kázal?
V prvej triede, do paroma, sedíte si ako dáma..
lístok máte do tretej, do tej samej poslednej.
No, Maríkovec sa duší, že o tom vôbec netuší...
že on, keď do školy chodil, až piatu triedu vychodil.
Pane sprievodca môj drahý, ja cestujem až do Prahy...
Bez vzdoru celý bledý, prešiel do tretej triedy.
Pretože mal veľkú snahu, stoj, čo stoj chcel vidieť Prahu.
Povedal si múdre slovo.. ta na Wilsonovo.

Na nádraží vyšiel z dráhy, pustil sa on do tej Prahy....
kráča si po trotuári a v očiach mu radosť žiari.
Od ulici k ulici, to nie je ako v Bystrici.
Hore, dole stále lieta, všade stretá plno sveta...
električky, trolejbusy, po celej to Prahe brúsi...
Rozmýšľa a tak si hovie, čo on ľuďom doma povie..
pochválim sa susedom, aký som tam videl dom..
a pri Vltave na nábreží, koľko som tam videl veží...
Robil dlhé pochody, prezeral krčmy, obchody..
Ako si tak obzerá všelijaké voloviny, kúpil si na pamiatku velikánske noviny.
Ako tak tou Prahou blúdi, čosi sa mu v bruchu budí,
na nešťastie, na súženie, už ho to na stranu ženie.
Nevedel si poradiť, kde by sa mal vysmradiť.
Hľadá, hľadá záchody, všade len samé obchody...
Začalo mu pripekať, nemal sa kde vykakať.
Už ho z toho chytil smútok, nemohol nájsť tichý kútok...
tak mu strašne pripekalo, až ho to v slabine klalo..
Rozbehol sa ako šľak, prebehol cez Václavák...
keď šiel popred Melantrych, bolo počuť za ním vzdych.....
Keby som len niekde našiel, čo len aký biedny hajzel...
keď nie hajzel, aspoň hnoj,...pomáhaj mi Bože môj!!!
Vtom, bez mapy a skice, vbehol do jednej ulice....
ulica tichá ďaleká a na nej ani človeka.
V prostriedku tej ulice, stiahol rýchlo nohavice...
by sa cítil bez viny, prestrel na zem noviny.
Jak si kaká, tak si kaká, nešťastie ho ďaľšie čaká.
Na novinách čosi kôpka, v tom za rohom čosi klopká....
No, tu zrazu z poza sklepu, okované čižmy klepú.
Maríkovec na to síce, rýchlo zdvihol nohavice...
na remeni zapol pracku, ešte bych tu dostal facku.
Chcel utiecť niekam do hada, až ho ten chlap nezbadá....
No chlap ten ho práve zbadal, akoby bol jeho hľadal..
a bol vám to policajt, chlap jak hora, veľký fajt.
Maríkovca dotklo sa to nemilo, lebo sa vtedy s maslom šmelilo...
práve sa mestom roznieslo, akejsi babe ukradli maslo....
Polícia hneď zákrok podniká, všade vôkol hľadá zbojníka.
Maríkovec oči vyvalil, tú vec do novín zabalil..
chytro noviny do rúk zdvihol, aby sa peňažnej pokute vyhol.

Policajt zajal Maríkovca na četnícku stanicu
a začali tam s ním robiť neslýchanú štvanicu.
Ach že, bola vám to hrôza hrozná, zavolali i tú ženu, či ho pozná...
A tá, keď ho zbadala, náramne mu nadala....
to je on, zlodej, čo ma okradol, div, že tam od hrôzy nespadol.
Policajt vzal pelendrek, pomastil mu celý driek..
bác prásk. fác po chrbáte. Čo tam v tých novinách máte?
Maríkovec vraví rovno...pán policajt..čerstvé hovno.
No policajt zazerá...dám ti hovna, mizera.
Beda ti je milý vdovec, kde si to vzal, pravdu povedz!!!..
lebo budeš strašne bitý....a on kričí...v riti,v riti"
Keď ho dobre vymastili, noviny mu s maslom vzali..
na váhu ho položili a presne ho odvážili.
Boli z toho strašné drámy, nemalo dva kilogramy....
Policajt si šúcha háby, pýta sa tej baby...
Koľko bolo toho masla?.. tá hneď Maríkovcom triasla..
spustila tam veľký škrek , Kde si dal tých desať diek?"...
tvrdila a tvrdila, že ho mala dve kilá...
Policajti moji drahí, boli ho dva kilogramy"..
Na to policajti milí, Maríkovca znovu zbili...
dali mu po dve zauchá, skoro tam ostal bez ducha.
Kopali ho do slabín...tu máš, lupič, sukin syn.
Dostal aj päsťou do tyla...prečo ho niet už dve kilá?
Od tej bitky na smrť zbledol...prečo si tých desať diek zjedol?
Keď ho už tak hrozne zbili, maslo z novín vybalili...
No, v tom veľkom prekvapení, stáli ako obarení...
miesto masla hromada, jak z menšieho hoväda.
Maslo páchne? a či vonia? Policajti sa von ronia...
každý z nich zatína päsť, včiľ nebudem týždeň jesť.

Maríkovec náš však sliedi, jak sa dostať z tejto biedy?...
každý naňho...sviňa, och ,ty, ale on v tom. hybaj vnochty.
Sadol na vlak, na nákladný a bol už aj veľmi hladný...
tak, sám sebe huboval a vduchu si sľuboval...
Nechcem ja už Prahu vídať, radšej budem hnoj pokýdať.
Došiel do dedinky svojej, stále jajkal ..ouej..ouej...
bol vám samá hrča, sloja...Vitaj, vitaj, dedina moja.
Hneď sa po susedoch pechoril, všade ľuďom hovoril....
Kto sa chce Prahou pochváliť, ten musí dve kilá navaliť...
Mne chýbalo iba desať diek a odvtedy ma bolí celý driek.
A tým sa končí táto báseň, lebo ten spomínaný chaseň,
už nikdy neopustil rodný kraj a nazýval sa Rafafaj.