Jeden vdovec Maríkovec, predal kozu, aj päť oviec.
Peniaze on veľké získal, od radosti si zapískal.
Kriste bože predrahý, podívam sa do Prahy.
A čo si on umienil, svoju mienku nezmenil.
Upiekol si káčera a vybral sa zvečera.
Aby sa však nebál mátoh, na chrbát vzal veľký batoh.
V obchode si kúpil skicu a vybral sa na Bystricu.
Napadlo ho do prašiny, že si sadne do mašiny.
Zakúpil si lístok tvrdý a bol naň veľmi hrdý.
Dostal sa do veľkej biedy, mal lístok do tretej triedy.
Sadol si však do prvej a spieval si,,Hola..héj,,
Však bol hrdý od radosti, že je v takej spoločnosti.
V jednom kupé medzi dvermi, sedí si tu s inžiniermi...
kolo neho samý pán, doktor, fiškál, kapitán...
Len to mu nejde do hlavy, prečo sú všetci lebaví.
Utiahol sa až do kúta a o tom si všetkom húta.
Pozrie oknom a tu zočí ,do kupé sprievodčí vkročí...
Začal robiť veľkú čistku, či voľakto nemá lístku.
Prišiel rad na Maríkovca, ten bol kľudný ako ovca.
Milé dámy, milí páni, čo ste tu pristupovaní.
A on, že bol slušný zhovný, ukázal lístok cestovný...
Sprievodca sa ho hneď tázal, kto si vám sem sadnúť kázal?
V prvej triede, do paroma, sedíte si ako dáma..
lístok máte do tretej, do tej samej poslednej.
No, Maríkovec sa duší, že o tom vôbec netuší...
že on, keď do školy chodil, až piatu triedu vychodil.
Pane sprievodca môj drahý, ja cestujem až do Prahy...
Bez vzdoru celý bledý, prešiel do tretej triedy.
Pretože mal veľkú snahu, stoj, čo stoj chcel vidieť Prahu.
Povedal si múdre slovo.. ta na Wilsonovo.
Na nádraží vyšiel z dráhy, pustil sa on do tej Prahy....
kráča si po trotuári a v očiach mu radosť žiari.
Od ulici k ulici, to nie je ako v Bystrici.
Hore, dole stále lieta, všade stretá plno sveta...
električky, trolejbusy, po celej to Prahe brúsi...
Rozmýšľa a tak si hovie, čo on ľuďom doma povie..
pochválim sa susedom, aký som tam videl dom..
a pri Vltave na nábreží, koľko som tam videl veží...
Robil dlhé pochody, prezeral krčmy, obchody..
Ako si tak obzerá všelijaké voloviny, kúpil si na pamiatku velikánske noviny.
Ako tak tou Prahou blúdi, čosi sa mu v bruchu budí,
na nešťastie, na súženie, už ho to na stranu ženie.
Nevedel si poradiť, kde by sa mal vysmradiť.
Hľadá, hľadá záchody, všade len samé obchody...
Začalo mu pripekať, nemal sa kde vykakať.
Už ho z toho chytil smútok, nemohol nájsť tichý kútok...
tak mu strašne pripekalo, až ho to v slabine klalo..
Rozbehol sa ako šľak, prebehol cez Václavák...
keď šiel popred Melantrych, bolo počuť za ním vzdych.....
Keby som len niekde našiel, čo len aký biedny hajzel...
keď nie hajzel, aspoň hnoj,...pomáhaj mi Bože môj!!!
Vtom, bez mapy a skice, vbehol do jednej ulice....
ulica tichá ďaleká a na nej ani človeka.
V prostriedku tej ulice, stiahol rýchlo nohavice...
by sa cítil bez viny, prestrel na zem noviny.
Jak si kaká, tak si kaká, nešťastie ho ďaľšie čaká.
Na novinách čosi kôpka, v tom za rohom čosi klopká....
No, tu zrazu z poza sklepu, okované čižmy klepú.
Maríkovec na to síce, rýchlo zdvihol nohavice...
na remeni zapol pracku, ešte bych tu dostal facku.
Chcel utiecť niekam do hada, až ho ten chlap nezbadá....
No chlap ten ho práve zbadal, akoby bol jeho hľadal..
a bol vám to policajt, chlap jak hora, veľký fajt.
Maríkovca dotklo sa to nemilo, lebo sa vtedy s maslom šmelilo...
práve sa mestom roznieslo, akejsi babe ukradli maslo....
Polícia hneď zákrok podniká, všade vôkol hľadá zbojníka.
Maríkovec oči vyvalil, tú vec do novín zabalil..
chytro noviny do rúk zdvihol, aby sa peňažnej pokute vyhol.
Policajt zajal Maríkovca na četnícku stanicu
a začali tam s ním robiť neslýchanú štvanicu.
Ach že, bola vám to hrôza hrozná, zavolali i tú ženu, či ho pozná...
A tá, keď ho zbadala, náramne mu nadala....
to je on, zlodej, čo ma okradol, div, že tam od hrôzy nespadol.
Policajt vzal pelendrek, pomastil mu celý driek..
bác prásk. fác po chrbáte. Čo tam v tých novinách máte?
Maríkovec vraví rovno...pán policajt..čerstvé hovno.
No policajt zazerá...dám ti hovna, mizera.
Beda ti je milý vdovec, kde si to vzal, pravdu povedz!!!..
lebo budeš strašne bitý....a on kričí...v riti,v riti"
Keď ho dobre vymastili, noviny mu s maslom vzali..
na váhu ho položili a presne ho odvážili.
Boli z toho strašné drámy, nemalo dva kilogramy....
Policajt si šúcha háby, pýta sa tej baby...
Koľko bolo toho masla?.. tá hneď Maríkovcom triasla..
spustila tam veľký škrek , Kde si dal tých desať diek?"...
tvrdila a tvrdila, že ho mala dve kilá...
Policajti moji drahí, boli ho dva kilogramy"..
Na to policajti milí, Maríkovca znovu zbili...
dali mu po dve zauchá, skoro tam ostal bez ducha.
Kopali ho do slabín...tu máš, lupič, sukin syn.
Dostal aj päsťou do tyla...prečo ho niet už dve kilá?
Od tej bitky na smrť zbledol...prečo si tých desať diek zjedol?
Keď ho už tak hrozne zbili, maslo z novín vybalili...
No, v tom veľkom prekvapení, stáli ako obarení...
miesto masla hromada, jak z menšieho hoväda.
Maslo páchne? a či vonia? Policajti sa von ronia...
každý z nich zatína päsť, včiľ nebudem týždeň jesť.
Maríkovec náš však sliedi, jak sa dostať z tejto biedy?...
každý naňho...sviňa, och ,ty, ale on v tom. hybaj vnochty.
Sadol na vlak, na nákladný a bol už aj veľmi hladný...
tak, sám sebe huboval a vduchu si sľuboval...
Nechcem ja už Prahu vídať, radšej budem hnoj pokýdať.
Došiel do dedinky svojej, stále jajkal ..ouej..ouej...
bol vám samá hrča, sloja...Vitaj, vitaj, dedina moja.
Hneď sa po susedoch pechoril, všade ľuďom hovoril....
Kto sa chce Prahou pochváliť, ten musí dve kilá navaliť...
Mne chýbalo iba desať diek a odvtedy ma bolí celý driek.
A tým sa končí táto báseň, lebo ten spomínaný chaseň,
už nikdy neopustil rodný kraj a nazýval sa Rafafaj.
