Miestne názvy

Marikovci, mám pre Vás dôležitú úlohu. Potrebovali by sme zistiť do najmenších podrobností, ako sa presne nazývajú kopce, lúky, role, jednoducho všetky miestne názvy cca v okruhu tohto výrezu mapy v okolí Šimuniek.

Kto je ochotný pomôcť, nech mi napíše do komentáru,alebo na mail   orgon333@gmail.com

 Tiež nás zaujíma, ktoré časti v Marikovej sa nazývajú  HÁJ,  chrasť, chrástky, svorádka, súhradka, súdna, kruh, kruhy, klužová, náklie, náklo,vlaka,drahy, cesciny, pravec.

POMOŽETE  ???

Mariková v Nórsku

Vedeli ste, že Mariková nieje iba na Slovensku? Niektoré miesta v južnej časti Nórska sa nazývajú Marikova / Marikoven. Upozornil nás na to čitateľ Olav Ulltveit-Moe z Nórska, ktorý sa zaujíma o tieto tak trochu záhadné miesta. Moderná výslovnosť názvov je už odlišná, a mnohé dnes zrejme upadajú do zabudnutia, ale písomné pramene zo stredoveku sa zhodujú na názvoch Maríkova / Marikoven.

Koncovky-a-en sú vecou gramatiky a odrážajú rozdiely vo východnej a západnej-nórčine. Predpokladá sa, že prvá časť názvu - "Mari"- odráža meno  Márie,  a prípona "-kova" znamená malý dom. Väčšina miest s názvom Marikova sa nachádza pozdĺž pobrežia a 2-3 názvy sa viažu na  miesta, kde sa pochovávli mŕtvi, ktorých vyplavilo na breh more. Keďže Nórsko má  dlhé pobrežie, je tu  dávna tradícia pochovávania mŕtvych, vyplavených morom, o ktorých sa nevedelo, či sú pokrstení, alebo nie, preto sa na ich pochovávanie vyberali takéto osobitné miesta. Sú to teda určité posvätné miesta s pochovanými mŕtvymi. 

Ale potom existuje niekoľko Marikov(vých), ktoré sú umiestnené na kopcoch či stráni, takže vyššie uvedené vysvetlenie jednoducho nesedí. 

Taktiež sú Marikové  umiestnené pozdĺž dávnych ciest, v miestach, kde by bolo výhodné pre cestujúcich mať prístrešok, aby zostali cez noc.  Vlastne toto vysvetlenie je vhodné takmer pre všetky Mariková, vrátane tých pri mori. Najjednoduchší a najrozšírenejší  spôsob cestovania v Nórsku v minulosti  bola plavba pozdĺž pobrežia na lodiach a člnoch a prístrešky pre prenocovanie na pevnine boli v veľmi vítané. V stredoveku nebolo budovanie takýchto prospešných budov pre pútnikov ničím výnimočným.

Na TEJTO MAPE zadajte do vyhľadávacieho okienka slovo Marikov a zobrazia sa Vám všetky Marikové v Nórsku !!!

Takže toľko veľmi zaujímavé vysvetlenie od nášho nórskeho priateľa, ktorému touto cestou ďakujem za info.

Mimochodom, aký je podľa Vás pôvod názvu Mariková na Slovensku ?

Hatné v roku 1930

Významný slovenský vedec śtefan Janšák navštívil začiatkom 30. rokov marikovskú dolinu, aby v Hatnom objavil a preskúmal hradisko na skale, ležiacej na pomedzí Hatného a Marikovej. Dostala sa mi do rúk veľmi zaujímavá knižka, v ktorej opisuje svoje dojmy a zážitky z Hatného. Okrem iného tu ako prvý spomína legendu, podľa ktorej obidva hatňanské hrádky kedysi spojoval kožený most. Začítajte sa a vrátte sa v čase o 90 rokov späť.   

väčší hatňanský hrádok 

"Prekračujeme Váh dopravným prostriedkom, ktorý od doby faraónov nezmenil svoju konštrukciu a cez Veľkú i Malú Udiču, Prosné, Hátne dostávame sa až do bezprostrednej blízkosti Marikovej. Ideme úzkou dolinou, s miniatúrnymi políčkami, chudobnými záhradami, skúpymi zelnicami a lúčkami. Vášnivý ľudský nápor vyrval naoko krotkej prírode nepatrné zemičky. Ale iba dočasne, kým nepríde väčší dážď. Potom sa hrnie s nezalesnených, hladným dobytkom od časnej jari až do zimy naholo vypásaných úbočí voda, ničím nehatená, ženúc pred sebou štrkové masy zvetralého pieskovca. Vo chvíli je dolina zaplavená hučiacou vodou, ba vlastne ťažkým prúdom zemitej riedkej kaše, ničiacej všetko, čo jej stojí v ceste. Len krátka zátopa, a aká katastrofa! — Práca niekoľkých rokov je obrátená vnivoč. Kde pred chvíľou rozliehal sa spev, počuť iba bedákanie. Tak sa vďačia všetky doliny moravsko-slovenských Beskýd svojim obyvateľom za kultiváciu. Otázka trenčianskych pastvín, vyrúbaných hôľ, skalnatých úšustov je aktuálnejšia, než pozemková reforma.

Medzi rozhovorom a úvahami prichádzame na Hrádok, zbudovaný podľa všetkých staviteľských pravidiel prehistórie: tridsať metrov vysoký, do údolia vybiehajúci skalný ostroh, na ňom plošina, priečny val, deliaci hradisko od ostatného hrebeňa ... Priamo školský príklad dávnovekého opevnenia! A v úzadí, pod lipou, skromná kaplnka s cintorínom, akým sa môžu pochváliť len chudobné trenčianske dediny.

... a menší hrádok ako ich nakreslil Š. Janšák v roku 1930

Prežívame prvé chvíle radosti, vyplývajúce z povedomia, že sa naša vedecká kalkulácia osvedčila. Kreslíme hradisko a sbierame dokumenty na určenie jeho veku... V tom priblíži sa k nám starší pán, zrejme nie autochtónny obyvateľ doliny. Zdá sa, že ho menej viedla zvedavosť a viac potreba posťažovať si, sveriť sa niekomu. Je otcom mladého učiteľa z neďalekej školy, postavenej podľa starých maďarských zásad von do polí, na polcesty medzi dve obce, aby sa v teórii zabily jednou ranou dve muchy, v skutočnosti však ani jedna. Plný obavy a prehnanej opatrnosti pozerá starý pán do budúcnosti vlastnej i synovej. Od najbližšej železničnej stanice delí ho štrnásť kilometrov, od lekára dvadsať, od civilizovaného sveta ani neviem koľko. Chcel by sa dostať aspoň bližšie, k pohodlným cestám, aby sa mohol podívať do svojho rodného kraja, niekde pod Ještedom, za ktorým ho srdce úprimne tiahne.

Chmúrnu náladu, spôsobenú otcom, rozptýlil syn. Veď by ani nebolo možno dosiahnuť v škole výsledku, keby myseľ učiteľa zaťažovaly takéto starosti! Mladý muž, hrdého a sebavedomého vystúpenia kontrastoval šťastne s obavami, ktoré sú plodom staroby. „Neľakám sa ničoho, mám dosť sily, aby som sa vyporiadal s každým problémom... Som plný energie a odvahy, ktorá vypovedala vojnu trenčianskej biede, úbohosti, slabosti a nemohúcnosti. Vo svojom postavení snažím sa naplniť obsahom slová ktoréhosi slávneho vojvodcu, aby každý muž splnil svoju povinnosť . . . čítali sme v zraku pána učiteľa. Rímsky občan nemohol byť hrdší na svoju vlasť, keď stála v rozkvete, ako tento mládenec na sverenú mu úlohu. Bez najmenšieho záblesku pózy prispôsobil i svoj zovňajšok vytýčenému cieľu. Turistický úbor so všetkými koncesiami marikovského prostredia, čierny vlas, modré oči v tmavom obočí, brada podľa módy z roku 1890 dodávaly mu vzhľadu farmára zo strednej Kalifornie, ako nám ho predvádzajú vo filme, keď lasom divé kone chytá, alebo ako nám ho maľuje slávny Bret Harte. Keby bol nemý, a v škole ani slova neprehovoril, sám jeho zjav musí pôsobiť výchovne. Je šťastný v marikovskej doline a nechcel by meniť ... Prítomnosť mladého učiteľa je dvojnásobne príjemná. Pohľad na neho rozjasnil všetky tváre, ale hlavne priniesol nový objav. Na druhej strane potoka, vzdialená asi sto krokov, dvíha sa iná skala, napoly zrúcaná, ktorá sa menuje Malý Hrádok. Obidva hrádky spolu kedysi súvisely, a podľa ľudovej povesti spojoval ich kožený most. To zistil priateľ etnograf, naviažuc styky s iným zvedavým občanom, ktorý sa k nám pripojil. Za štvrť hodiny spoločnej práce, vysvetľovania, vzájomného poučovania sme tak spriatelení, že nemôžeme odmietnuť pozvanie pána učiteľa k návšteve jeho domácnosti. Prvý padol nám do oka jednoduchý detský kočiar na dvore. Útla belunká rúčka vykukovala z neho a vystierala sa k staršej panej. Nová generácia, na mieste zrodená, spojovala symbolicky i fakticky dva svety, dosiaľ od seba odlúčené. Rušný pohyb mladej panej na dvore a v kuchyni vysvetľoval vzornú čistotu, vládnucu všade, kam oko padlo . . . Plní vnútorného tepla a spokojnosti opúšťali sme Marikovskú dolinu."

spracoval Orgoň

Štefan Janšák: Lovci hlinených perál, Liptovský Mikuláš, 1944

Informačná tabuľa na Šimunkách

V nedeľu 24. 3. 2013 zorganizovalo Občianske združenie Hradiská spolu s MO Matice Slovenskej Dolná Mariková a s finančnou podporou obce Dolná Mariková osadenie informačnej tabule pri slovanskom hradisku v lokalite Šimunky.

Krátku reportáž z tejto skvelej akcie najdete TU:

http://www.hradiska.sk/2013/03/informacna-tabula-marikova-simunky.html

Mariková je fotogenická

Na našej facebookovej diskusii pribudli v poslednej dobe viaceré pekné fotky Marikovej. Rozhodol som sa že sa s nimi podelíme aj s ostatnými čitateľmi.

Martin Hodoník ( www.mphoto.sk ):

Ivan Revák

Anna Hanincová

Dušan Ligás

Miro Sammi Brindžák (fotky z retranzačky):

Zuzana Rosíková:

Šimunky

Predstavujeme Vám dve umelecké vizualizácie slovanského hradiska ktoré sa rozkladá na polohe Šimunky v Dolnej Marikovej. Hradisko malo veľmi výhodnú výšinnú polohu, ktorá nevyžadovala budovanie výrazného valového opevnenia. Iba v jednej časti hradiska nachádzame pozostatky po zničenom kamennom vale. Ostatné časti hradiska boli zrejme chránené iba drevenou palisádou.

Verzia so širšou akropolou

Na hradisko upozornil v roku 1997 člen archeologického krúžku Jozefa Moravčíka Gašpar Zemančík. Ďalší člen krúžku pán Martin Olšovský je zároveň autorom kvalitného nákresu jeho pôdorysu. V roku 2000 sa na hradisku našlo množstvo výnimočných nálezov, ktoré poukazujú na významné postavenie tohto hradiska. Tento nákres tvoril zároveň podklad pre vytvorenie jeho vizualizácie.

Umiestnenie domov je iba predpokladané a nemá oporu vo vykonanom archeologickom výskume, pretože podrobný výskum sa na hradisku doposiaľ nerealizoval. Na akropole však je možné predpokladať zrubové stavby a v častiach, kde to podložia umožňovalo možno tiež predpokladať polozemnice.

Verzia s užšou akropolou

Archeológovia taktiež vytvorili jednoduchý plánik opevnenia časti akropoly hradiska. V prípade že opevnená plocha sa obmedzovala iba na rozsah, ktorý je vyznačený na tomto druhom plániku, bola by akropola oveľa menšia. 

Z uvedených dôvodov sme sa rozhodli vytvoriť umeleckú vizualizáciu oboch verzií. Terén, ktorý zahŕňa širšiu akropolu hradiska je veľmi komplikovaný a v súčasnosti je celý zarastený kríkmi a stromami, ktoré sťažujú orientáciu, a preto je náročné pokúsiť sa o vernú vizualizáciu vzhľadu hradiska. Napriek tomu sme sa o to pokúsili.

Autorom oboch kresieb ktorú práve vidíte je náš spolupracovník Haden Sutton, ktorý sa pri ich tvorbe snažil držať pôdorysu a mapky od Martina Olšovského. 

Obe kresby budú umiestnené na informačnej tabuli, ktorú na jar plánuje  umiestniť naše Občianske združenie Hradiská na Šimunkách. Chcem zároveň vyzvať každého, komu nieje naša história ľahostajná, aby prispel čo aj malým sponzorským darom na vyhotovenie a umiestnenie tejto informačnej tabule. Peniaze je možné poslať na náš účet číslo 2300322086/8330

Vianoce v Marikovej

Predvianočná doba v Marikovej začínala už na svätého Ondreja.

To sa dievky vybrali po zotmení ku dreveným plotom,aby zistili, za koho sa vydajú. Oboma rukami sa chytili latkového ( v tej dobe zvyčajne tyčkového, z rôzne pokrivených konárov) plota a triasli ním slovami „PLOCE,PLOCE, TRASEM CA, SVÄTÝ ONDREJ, PROSÍM CA, DAJ MI TEJTO NOCI ZNAC, S KÝM JA BUJEM PRED OĽTÁROM STÁC“. A dúfala, že sa jej bude snívať o mládencovi, ktorého mala rada.

Niektorí mládenci,ale aj dievky, zas liali do vody rozpálené olovo. Obyčajne dlho pred Ondrejom potiahli niekde kľúč, na lyžici rozpálili nad ohňom kúsok olova a potom cez očko na kľúči olovo kvapkali do studenej vody so slovami, ktoré mi, žiaľ, neutkveli v pamäti asi podobne-(Ondreju, Ondreju, na teba olovo leju, daj mi teda znac, s kým bujem u oľtára stác). Najťažšia úloha bola uhádnuť, čo im vo vode stuhnuté olovo ukázalo...ale obyčajne videli presne to, čo chceli uvidieť.

Na Barborku sa odlamovali čerešňové konáriky - Barborky, aby presne na Štedrý deň rozkvitli.

6. 12.- Mikuláš- obdarovávval  dobré deti drobnými darčekmi. Chodil oblečený na spôsob biskupa, s berlou a vrecom, alebo košíkom , v ktorom nosil darčeky. Sprevádzal ho čert s vrecom, ktorý deti strašil a vyštuchával, či chcel strčiť do vreca.
Mikuláš sa detí kadečo vypytoval a aby dostali darček, museli si ho zaslúžiť. My sme sa vždy nahlas modlili,aby sme skrátili čas, pomodlili sme sa slovami: MIKULÁŠKU DOBRÝ STRÝČKU, MODLÍM SA TI MODLITBIČKU.

Najviac zvykov sa ale dodržiavalo 13- decembra, na Luciu.

Dievčatá, zahalené bielymi plachtami, s husím krídlom (bola to celá časť krídla z husí odrezaná od posledného kĺba s najväčšími a najhrubšími perami) v ruke - Lucíje, chodili z domu do domu a vymetali pece. V skutočnosti ich nevymetali- rozvírili sadze a popol, porozhadzovali ho po kuchyni-a preto sa každá gazdiná snažila v tieto dni mať sporák, pec či plotňu v dokonalom poriadku, aby sa jej neusadili sadze po celej kuchyni, ale aj aby ju Lucíje neohovorili, že je neporiadna. Každého, koho našli doma, Lucíje začiernili po tvári. Niekde im dali pár halierov, inde ich ponúkli niečím na zohriatie. Vo veľa domácnostiach ich zaháňali s nádavkami, vyhrážaním a hundraním. Bolo to v rámci zvykov, nie s hnevom...Lucie potom zaželali nejaké veštby, či zaklínadlo, čo sa má stať (vo väčšine prípadov pozitívne).

Ďalším zvykom na Lucie bolo varenie halušiek. Do dvanástich halušiek sa zabalili papieriky s menami mládencov. Ktorá haluška vyplávala na povrch prvá, ten mládenec sa mal stať manželom dievčiny.

Chlapci mali začať na Luciu vyrábať stolček, na ktorom každý deň, až do Štedrého dňa, museli niečo prirobiť.Výroba musela trvať presne v tieto dni, a na polnočnú si ho prinášali do kostola. Keď si naň na polnočnej sadli, mali vidieť niekde za oltár, čo sa im v priebehu roka stane.

Takisto si dievky  na papieriky napísali mená mládencov, ktorí sa im páčili- na každý deň až do 24,12.-papieriky poskladali, zalepili a každý deň  jeden náhodne vybraný  papierik s menom  hodila do pece bez toho, aby pozerala, ktoré meno je na ňom napísané.. Každá dievka bola v napätí, kto jej na Štedrý večer zostane,  s tým sa bude celý ďalší rok ľúbiť.

     Tesne pred Vianocami sa robila zabíjačka, aby bolo čerstvé mäsko na sviatky, ale hlavne preto, lebo už v tej dobe mrzlo a produkty z prasiatka sa nepokazili, ke'dže sa nezaváralo, a mrazničky v dnešnej podobe neexistovali. Časť mäsa sa nasolila, časť napácovala a potom údila, aby vydržalo až do neskorej jari, slanina sa vyúdila a vytopila na masť, z vnútorností a krvi robili jelítka, jaternice a tlačenku.

Takisto sa pálila  v každej domácnosti „načierno“ pálenka- niekde ľavorovica, inde slivovica, či režná. Niektorí chlapi  išli na Moravu a v bandaske si pašovali denaturovaný lieh „kvit“(brenzák, toho istého, zabelej sa, santus....mal veľa mien, každá osada mala preň vlastný názov.V konečnom dôsledku ale každý bez rozdielu vedel, o čo ide). Pripravoval sa tak, že sa vyškvarila slanina na oškvarky, pridala sa vriaca voda a lieh ( veľmi silný, 70-90%). Malo to svoj rituál, pretože ak nebol postup s vodou a liehom správne zachovaný, celé to zbelelo a už to nebolo ono...Pilo sa to s masťou a škvarkami horúce.
Krátko pred Vianocami v niektorých domácnostiach piekli oplatky, ale v Marikovej ich väčšinou kupovali na fare. 

ŠTEDRÝ DEŇ

bol bezmäsitým dňom prísneho pôstu. (aby deti vydržali hladovať, sľubovali im, že „keď sa budeš postiť, ukážem ti krokvu zlatú“. A pokiaľ sa večer dožadovali vidieť zlatú krokvu, niekto (najviac starší súrodenci) dieťa doviedol pod strechu a so smiechom mu ukázal „pozri-tu je krokva a tu lata -krokvu s latú“.

Ráno sa obriadil statek, do obchodu sa na Štedrý deň nechodilo, robili sa prípravy na sviatky.

Otec, či starší chlapci išli do hory kúsok nad dom, pre maličký stromček. Spolu s deťmi ho ozdobili slamenými ozdôbkami, ktoré deti vyrábali podľa vlastnej fantázie  počas drápačiek dospelých, reťazami z krepového papiera, orieškami a jabĺčkami. (Od polovice 20. storočia sa už v Marikovej v murovaných domoch obyčajne dával veľký stromček-jedlička- od zeme takmer po strop, zdobil sa sklenými maľovanými guľkami a na vrchol sa nasadila „vežička“.) V dreveniciach sa stromček zavesil na hradu nad stôl.

Mama piekla chleby na celé vianoce a vianočný koláč, z kysnutého cesta neplnenú, dobre omastnú alúsi buchtu, predchodcu vianočky.
okolo obeda začala variť. „Ježíškovu kašu“- skladajúcu sa z veľkej farebnej fazule- švábky, vopred namáčanej, do ktorej sa pridali zemiaky,sušené huby, sušené slivky, krúpy z pohanky. Všetko sa dobre omastilo maslom s cibuľou a cesnakom.Bolo nutné zachovať presný postup a množstvá,pretože ináč by kaša prihorela a chuť by nebola vyvážená.Toto jedlo je doteraz v našej rodine najočakávanejšie a veľmi obľúbené. Varí sa len na Vianoce a dedí sa z pokolenia na pokolenie. S určitosťou viem, že  koncom 18. storočia okolo roku 1790 sa táto kaša varila rovnako, ako dnes, u predkov mojej mamičky- v Orgoňoviech vetve.(Podľa ústne podávanej legendy chudobná mamka-veľadetnej rodiny, vdova, ktorá už nemala z čoho uvariť štedrú večeru, povyberala jediné pozostatky zásob, čo zostali. Zmiešala ich, uvarila a omastila,pridala veľa cibule, lebo tá bola hojne v každej domácnosti, rovnako ako cesnak , aby sa deti nasýtili a z toho vzniklo jedlo, ktoré sa rozplýva na jazyku, chutná ako božská manna a privodzuje spomienky na detstvo.)

Koncom 50. rokov už aj v Marikovej bývala k večeri ryba-kapor, predtým, keďže Mariková nie je v rybárskej oblasti, tento chod sa na Štedrý večer nepodával.

Uvarila sa kapusnica so sušenými hubami, dobre omastená maslom, cibuľou a cesnakom.

Varilo sa len z potravín, ktoré sa urodili v drsnej oblasti Maríkovských rolí, krava, ktorá živiteľkou bola v drvivej väčšine domácností, dala maslo, huby sa zbierali v čase ich rastu a sušili. Rovnako sa  usušením uchovávali aj slivky a jablčné štvrtky, ktoré sa volali  KRÍŽALY.

Mamka upiekla opekance s makom, pretože v minulosti sa zákusky nepiekli v chudobných domácnostiach, ale ani u bohatých židov.

Domček, podválka a gánek museli byť pekne upratané, aby bolo všade čisto (v rámci možností, pretože v každej domácnosti sa choval statek, ktorému sa varila napr. „prasačia kaša“, dávalo piť - „picje“ a všetky riady sa opachovali do „pomýja“, ktoré sa potom dávalo zvieratám). 

Pred večerou sa každý umyl, obliekol do sviatočného kroja a spoločne celá rodina zasadla k štedrovečernému stolu, na ktorom bol vždy biely obrus. Otec ako hlava rodiny na čelo, ktoré bolo čestné miesto. Pokiaľ otec nežil, jeho miesto a zodpovednosť za rodinu zaujal najstarší syn.

Všetci sa spoločne pomodlili, aj za zomretých, otec poďakoval Bohu slovami “RÁČ POŽEHNAC PANE TYTO DARY, KERÉ Z TVOJEJ ŠTEDROSCI POŽÍVAC BUJEME“,poprial rodine ščastlivé sviatky.

(Podľa zvyku rodín sa na každý roh stola pokladal bochník chleba, aby bola hojnosť, pod obrus sa kládla slama pre hojnú úrodu, alebo sa rozsypalo na obrus hrsť obilia,pod stôl sa dávala reťaz, „aby rodzina držala pospolu pevne, ako tá recaz“, niekde dávali do maštale hlávku cesnaku, aby ochránil zvieratá pred zlými duchmi...

Prvé sa jedli vianočné oplátky. Pokropili sa medom a každý si do oplátky zabalil strúčik cesnaku-pre zdravie. Každému slobodnému dievčaťu otec urobil medový krížik na čelo so slovami "ABY CA MLÁDZENCI ĽÚBILI".

Potom sa jedla vianočná kapustnica a Ježíškova kaša. Posledné sa jedli opekance, alebo ako sa niekde volali-pupáky.Boli to drobné kysnuté neplnené buchtičky, posypané makom a preliate maslom.

Dospelí si dali pohárik domácej pálenky, alebo hriaté (niekde z den.liehu ako som popísala vyššie, inde, kde boli ľudia na vyššej osvetovej úrovni a vyhýbali sa riziku oslepnutia, pálenku. Vlastne riziku boli vystavení všetci, iba si to nepriznávali...)

Po skončení večere sa znovu všetci pomodlili a poďakovali-  "DEKUJEME CI BOŽE ZA TVOJE DARY, KERÉ SI NÁM NEHODNÝM MILOSCIVO UDZELEL."

Potom nasledovali zvyky ako priečne rozkrajovanie jablka (kto našiel jaderník krížový, mal do roka zomrieť, kto hviezdičkový, bolo všetko v poriadku). Dievky hádzali krpcom do dverí-keď spadol špicou ku dverám, do roka sa mala vydať a odísť z domu.

Počas večere veľmi napínala uši, aby počula, z ktorej strany zaštekal pes- na tú stranu sa mala vydať. Pes býval v osade zvyčajne jediný a všetci sa o neho starali.Preto pobehoval od dverí ku dverám, kde by sa mu ušlo niečo pod zub.( Občas regiónmi prechádzal šarha, ktorý psov likvidoval. Vtedy ho skryli, aby nikto nevedel,že v osade žije pes. Obyvateľov osád štekotom varoval, že sa blíži niekto cudzí).

Po ukončení večere každé zviera v maštali dostalo po troške z večere.

Na štedrý večer sa spievávali koledy a rozprávali rôzne príbehy z minulosti.

Potom sa všetci, okrem najmenších a najstarších, odobrali na polnočnú omšu.

                                1. SVIATOK VIANOČNÝ-BOŽIE NARODENIE

Každý sa ráno snažil vstať čím najprv, aby išiel NA BROTKY- umyť sa v potoku v čerstvej ľadovej vode, aby bol po celý nasledujúci rok zdravý.

Potom sa išlo do kostola, ale na návštevy v tento deň sa nechodilo.Poverčiví ľudia totiž verili, že návšteva by im POLAZILA (priviedla nejaké nešťastie v ďalšom roku).

Okrem ODBYCJA STATKU (kŕmenie) sa nesmelo robiť v tento sviatočný deň nič. Ani sa nesmelo zametať, či umývať riad.

Susedia, či rodina, ktorá nebývala v jednom dome, sa schádzali až na 2. sviatok vianočný- Ščefána.
Od Štefana až do Troch kráľov chodievali kosceľný s organistom vyberať peniaze ale túto tému si nedovolím opisovať, pretože neviem,ako to bolo. Viem len, že každá domácnosť prispievala, aj keď boli chudobní a nemali na chlieb.
V Marikovej boli až na niekoľkých židov (rodina Wiechercových, Vlachových , Knorovských ) všetci rímsko-katolíckeho vyznania. K Bohu mali oveľa bližšie, ako v súčasnosti. Verili v Boha a báli sa jeho súdu. Dodržiavali desatoro , vyhýbali sa sSiedmim hlavným hriechom a verili v Kráľovstvo Nebeské, očistec a peklo.

Deň  pred Silvestrom chodili po dedine a z domu do domu Kubovia. Boli to chlapi poobliekaní do rôznych masiek, hrali, tancovali, vykrútili všetky dievky a  ženy, a spievali:

STAŇ HORE KUBO, POZRI DO NEBE, ČO TAM VYPRÁVAJÚ ŠETKO O TEBE.
DOBRE BOLO KUBOVI, POKEĽ BOL MLADÝ, PRESKAKOVAL BUČKY, AJ STARÉ KLADY.
LEN TO ZLE UROBEL,ŽE SA NEOŽENEL. POKEĽ  BOL MLADÝ,TAKÝ PES STARÝ.

Kubovia sa ponúkli pálenkou, "baba(muž oblečený za ženu, so slamennou bábikou v perinke na rukách, znázorňujúci kojenie a kadejaké žartovné ukážky) s dzedom" prosiaci o almužnu pre "dzecisko večne nenažrané" sa obdarili peniazmi, alebo vyberal colník, či četník. Bol medzi nimi medveď, oblečený v podomácky ušitom kožuchu z dlhosrstých baranov, muzikanti s ťahacou alebo gombičkovou harmonikou, orgánkami (ústna harmonika) a ozembuchom. Ozembuch bola  olúpaná palica, na ktorej boli pripevnené plechové kúsky, ale aj napríklad plechový kravský zvonec-štabarec a podľa fantázie hudobníka napríklad drobné zvončeky, roľničky a pod. Udieraním do zeme vyludzoval melódie- alebo akosi zdôrazňoval rytmus  miesto bubnov.
Pri odchode spievali pieseň:
"ZBOHOM SA TU MÁVAJCE, UŽ IDZEME.
A ZA VAŠE DARY DEKUJEME.
NECH VÁM BOH ZAPLACÍ ČO SCE DALI,
KRÁĽOVSTVO NEBESKÉ NECH UDZELÍ."

Silvester sa žiadno extra neslávil, bol to normálny zimný deň pred Novým rokom.
Novoročné jedlo nesmelo byť z o zvierat, ktoré malo plutvy, či krídla. Verilo sa, že by tak šťastie od rodiny odletelo, či uplávalo.
Rovnako sa verilo, že "JAKO NA NOVÝ ROK, TAK PO CELÝ ROK" ( bez hádky, trstov, nepríjemností)

Na Nový rok sa navštevovali známi s novoročnými vinšami, napríklad: "VINŠUJEM VÁM ŠCASCIE, ZDRAVIE, HOJNÉ BOŽIE POŽEHNÁNIE A PO SMRCI KRÁĽOVSTVO NEBESKÉ. NA POLÍČKU URODZENIE, NA STATEČKU ROZMNOŽENIE A NA DZJETKÁCH POTEŠENIE. A ŠETKO, ČO SI OD PÁNA BOHA PRAJECE V TOMTO NOVÉM ROKU"... Niektorí to po požitom alkohole domotali a želali na políčku prirodzenie, na statečku potešenie a na dzietkách rozmnoženie, vznikali žartovné prepoviedky a bolo veselo.

     Vianočná doba sa ukončievala sviatkom Troch kráľov , posvätením Trojkráľovej vody aby ochraňovala pred zlom  a kňaz chodil  vysvätiť domácnosti. Kriedou napísal nad dvere  znaky, G+M+B ( králi Gustáv,Melichar,Baltazár) čo znamenalo, že rodinu bývajúca v takom dome, ochraňuje Pán Boh.
Po domácnostiach ale chodili aj koledníci- Traja králi. Z tvrdého papiera a staniolu si zhotovili koruny, najmenší si začiernil tvár aj ruky a zastavili sa v každej domácnosti.


Spievali zvyčajne pieseň : "MY TRIA KRÁLI, MY K VÁM DEME, ŠČASCIE,ZDRAVIE, VINŠUJEME. ŠČASCIE, ZDRAVIE, DUHÉ LETÁ, MY SME TRIA KRÁLI ZDALEKA.
DALEKÁ JE CESTA NAŠA, DO BETLÉMA, ZE SALAŠA.
PÁN HERODES Z OKNA KUKÁ, VIDÍ TROCH KRÁĽOV ZĎALEKA.
NARODZEL SA NÁM SPASITEľ VŠEHO SVETA VYKUPITEĽ.
A TY ČIERNÝ, NA TOM ZADU, NEVYSTRKUJ NA NÁS BRADU.
JA UZNÁVÁM,ŽE SOM ČIERNÝ, JA SOM Z TEJ AFRICKEJ ZEMI.
SLNKO JE TOMU PRICINA,ZE JE MA TVAR OPALENA
Pri odchode obyčajne rovnako ako Kubovia spievali:ZBOHOM SA TU MÁVAJCE UŽ IDZEME, A ZA VAŠE DARY DEKUJEME, NECH VÁM BOH ZAPLACÍ ČO SCE DALI, KRÁĽOVSTVO NEBESKÉ NECH UDZELÍ.
niekde dostali korunku, niekde len koláčik, ovocie, či iné potraviny.

Ľubka