Marikovské nárečie (vyprávanie po Maríkovsky)

V Marikovej sa vždy hovorilo nárečím.

Nárečie čiastočne ovplyvnilo aj to, že hraničí s Moravou. Preto je veľa slov skomolenina slovenských s českými výrazmi.

(neni, Strevice,tyto,hrnček,jako.....)

V Marikovej sa hovorí obzvlášť mäkko,napriek tomu, že miesto ď,ť sa hovorí dz, c, j ...(dzedzina, cetka, choj,urobic,dzetko,buješ,), ô sa vyslovuje vo (mvoj,pomvož,pvojdzem ), napríklad miesto koncovky –ol sa hovorí –núl ( sadnúl, spadnúl) ,miesto koncovky –ov je –vov (tatvov),nehovorí sa jej, ale hej ,

Vyberám aspoň niektoré zo slov, ktoré sa v Marikovej používali v hovorovej reči:

Bagandže hrubé pracovné kožené topánky robotníckej triedy

Boleš dlhšia dievčenská košieľka s dlhým rukávom,v páse prestrihnutá

Cárek drevený domček pre hydinu

Cedzelko sítko

Ceréľ zeler

Cverny nite

Črpáček nádobka na pálené

Dekujem (d sa vyslovuje tvrdo) ďakujem

Deklík vrchnáčik napr.na kondvičku

Duchna perina

Dzesi kamsi,niekam

Fertucha zástera

Gánek pred vchodom do domu drevená ohrádka, priednovie

Geleta nádoba, kam sa tesne na seba ukladalo naložené mäso

Hvoder priestor nad maštaľou, alebo humnom(pod strechou)

Húvno humno

Kopytcia ponožky z hrubého súkna

Kondvička kondva na mlieko, - litrová s večkom

Kopún zdeformované nevydarené zelené slivky,ktoré nedozrejú

Kredenec kredenc

Liscisko suché zhrabané lístie z lesa

Lopár doštička na krájanie

Lovíšek hlinená nádoba na mlieko,opletené drôtom

Melenec malý knedlíček z múky, nok

Nezhub neznič,nepolám,nepokaz,nevylej

Oringle náušnice

Obzierance s počakancí ironický výraz pre hlad (význam,že nebude nič k jedlu)

Onuce biele plátenné pásy na ovinovanie nôh (predchodca ponožiek)

Patružlena petržlen

Patyk palica,konár

Pagáč placka

Pecník bochník chleba

Pitvor vstupná chodbička v dome

Pleká kojí bábätko

Priednovie čas pred zberom novej úrody

Sovek obliečok na vankúš,alebo perinu

Stolek stolička bez operadla,pod sedadlom (odklápacím)bol úložný priestor,

Strožák matrac(naplnený slamou)

Šinter šarha, zabiják psov

Škriňa veľká truhlica na uchovávanie obilia

Šmyček dvojručná pilka na drevo

Šteky drevené tyčky( hrubšie polené palice) na plot

Štrymfle pančuchy

Švrliak habarka

Topárka mútelnička

Ugyndžic uvariť nie veľmi chutné jedlo

Vokolice vrkoče,zapletené z vrchu hlavy,postupne vpletané ďalšie pruhy vlasov

Vadzic hádať
Zabic - rozbiť (aľe nezabi vajíčko!)

Zbenka nádoba na mútenie mlieka

Zhlavec vankúš

Zjedný hnevlivý,popudlivý

Žber nízka drevená nádoba (na pranie,)

Zbenka drevená okovaná nádoba,vysoká,na vrchu zúžená, na mútenie mlieka (výroba masla)

Žufaňa naberačka

Ľubka

Poznáte ďalšie slová? Pridajte ich do okienka v rámci diskusie

Žatva v Marikovej

     Mariková bola vždy poľnohospodárska obec, kde súkromne hospodáriaci maloroľníci pracovali na svojich políčkach. Neboli tu majitelia rozsiahlych pozemkov, preto ani nemali nejakých nádenníkov.

Niektorým gazdom deti od susedov, siroty, či vzdialenejšej rodiny pásli kravy, či húsky, a počas nárazových prác si zavolali pár pomocníkov. Často si navzájom pomáhali  rodinní príslušníci. Preto typické oslavy dožiniek, ako ich poznáme  z folklórnych podaní, v Marikovej neboli.

     Žatva sa musela urobiť v čo najkratšom čase a počas najpriaznivejšieho počasia, v auguste,keď bolo zbožie zrelé,ale nesmelo prezrieť, pretože by vypadávalo z kláskov na pole. Ženci kosili kosami, (na dlhej palici s úchytkou (kosisko) bola pripevnená kosa a polkruhový z hrubého prútu spravený „lúbek“, na ktorom bola pripevnená akási plachta zo zrebného plátna.Tento prípravok zabraňoval obiliu prepadávať cez kosu a roztriasať sa. Naopak, pekne sa pokosené obilie ukladalo do riadkov. Za koscom išla žena, ktorá kosákom odoberala rovnaké množstvá obilia „hrscovala“ a ukladala ho na vopred upletené provieslá. ( boli to zo sícia, alebo z ovsa spletenú prírodné motúzy na zväzovanie snopkov.) Provieslami sa potom uložené obilie zväzovalo. Keď bolo pekné a suché počasie, nechávalo sa obilie-zbožie-, položené  na provieslach, voľne usušiť na slnku, „na hrsciach“. A také presušené sa potom zväzovalo. Keď bolo sychravo, alebo sa blížila búrka, ihneď sa snopky zaviazali a po piatich sa kláskami podstavali do kruhu..Na vrch sa dával šiesty, akási strieška, po ktorej dážď rýchlejšie skĺzol a tak boli postavené snopky chránené pred dažďom.Takto postavené sa volali „panáky“ Panáky sa stavali po celej dĺžke strniska, v strede, po skupinkách šiestich panákov. Medzi skupinkami panákov bolo voľné miesto. Keď sa usušené obile zvážalo na vozoch, vždy zastavili pri skupinke, ktorú naložili a zas o kus ďalej pri ďalšej.

Po odvezení sa strnisko niekoľkokrát pohrabalo, pretože zostalo ešte veľa  obilia, a potom sa na strnisku až do neskorej jesene pásli husi.Dobrá pasáčka chodila a hľadala zabudnuté klásky,aby nič nevzalo skazu.  Pohrabané a pozbierané dávali sliepkam na vyzobanie. Obilie sa dávalo v snopkoch pod strechu stavieb, „na vúkol“, odkiaľ sa počas mlátenia  vyberalo.

Mlátilo sa cepami na húvne. Cepy boli na dlhej rúčke-palici na spodu s dierkou - koženným remienkom  zviazané s asi 30 cm dlhým hrubým valčekom. Silnými pohybmi palicou sa udieralo valcom na zemi rozprestreté obilie po kláskoch.Keď vypadalo všetko obilie, slama sa odložila nabok, obilie sa primietlo a drevenou širokou lopatou-vejačkou sa „prefukovalo“-prehadzovalo vymlátené obilie proti smeru vetra.. Prefukovalo sa preto, aby prievan (húvno bolo z obidvoch strán otvorené)odvial plevy ( nepotrebný odpad, obaly z obilia), niekde sa ešte na chlieb preosievalo riečicou(okrúhle veľké sito).

    

     Niekedy v prvej polovici 20.storočia zakúpili v obci mlácačku.Bol to stroj na mlátenie obilia, na benzínový motor.Mláťačka sa dala do pohybu pomocou remeňov a kolies, vždy sa o ňu staral jeden majster mašinér.

Na mlácačku vyšiel najskúsenejší chlap, ktorý „špajzoval“. Teda vkladal povolené a mierne roztrasené snopy kláskami nadol do mašiny. Pri ruke mu bol niekto, kto vedel rýchlo chytať snopky, ktoré hádzali  z vúkolu na mašinu,ale musel na nich aj rozrezať provieslo a rýchlo každý snop podať správne otočený špajzérovi ( dlho som to robievala ja, veľa susedom.Lebo keď sa mlátilo, tak postupne celá osada. Potom sa mlácačka odviezla ďalej).

Okolo mlácačky boli ľudia, väčšinou vo dvojiciach-jedni odoberali naplnené vrecia,iní ich vymieňali za prázdne, niektorí odnášali plevy (to bola najhoršia, najprašnejšia a najpichľavejšia práca na celom mlátení a ja som ju neznášala, napriek tomu, že ma ku tomuto úkonu nikto neprinútil.) Chlapi odnášali slamu obďaleč na kopu, kde sa veľmi radi „komzovali“ deti. Skákali do slamy, robili v nej tunely a vyšantievali sa na nej. Slama sa potom odkladala na poval, pod strechu, aby bolo čím podostielať pod statok počas celého roka. Gazdiná pripravila jedlo a pitie a po skončení mlátenia bol „oldomáš“.

     Počas roka museli v každej domácnosti nasušiť dostatok sena a ďateliny na kŕmenie zvierat v zime. Dva-tri krát sa kosili  a sušili trávy (po prvom kosení bola mladzina. Tá keď dorástla, bolo z nej najkvalitnejšie seno).Počas sušenie raz alebo dvakrát sa sená obracali, obyčajne ráno, aby preschlo aj to, čo bolo obrátené k zemi.V noci navlhlo. Potom sa dávalo na kopy- do zeme sa v´tlkol dlhý kôl a okolo neho chlapi vŕšili seno, ktoré ženy hrabali. Všetky poľné práce sa robili za nádherného zvuku ťahavých maríkovských trávníc.(piesní).

Ľubka

Foto: http://www.myjava.sk/index.php?option=com_zoom

Marikovská zabíjačka

Z knihy „Od Maroša do Martina- šunka,hurky a slanina“, opisujem tradičné zabíjačky v Marikovej-Besnom a Kátline tak, ako som ich zaznamenala z rozprávania pamätníkov a dodala na editovanie a vytlačenie knihy (časť o našej lokalite) Ingrid Bernáthovej pre  VOKA prvé vydanie v r. 2001 / v USA táto kniha v anglickom preklade zožala oveľa väčší úspech, ako na Slovensku, kde sa predáva väčšinou v TIK-och.(Žiaľ, ani vtedajšie zastupiteľstvo obce a starosta  v tých rokoch o knihu nemalo záujem, v iných obciach odoberali aj ďalšie vydanie vo veľa kusoch a dávali knihu ako prezent návštevám OU, dávali do predaja v informačných centrách pre turistov a dovolenkárov.

Ako to bolo u nás v minulosti?

     Aj v najchudobnejších domácnostiach si na prelome 19.-20. storočia chovali prasiatko. Maríkovské kopanice poskytovali dobrú úrodu zemiakov a burgyne (kŕmna repa),všade bol dostatok trávy. To bola hlavná potrava pre chov domácich zvierat.

     Zabíjačka bola cez zimné obdobie, zvyčajne pred Vianocami. Mäso, slanina a masť sa museli uskladniť tak, aby vydržali po celý rok. Boli základnou mäsovou obživou veľadetných rodín. Konzervovalo sa solením a údením. Výrobky v dnešnej podobe sa začali robiť až v 30. rokoch 20. storočia.

     K zabíjačkám patrilo tradične aj delenie „výslužiek“. Boli to časti mäsa a všetkých výrobkov, ktoré sa robili v deň zabíjačka a rozdávalo sa z toho susedom a rodine. Keďže v každej rodine prasiatko zabíjali v iný čas, v priebehu celej zimy mali ľudia čerstvé mäso. V tých časoch sa mäso nezaváralo a chladničky, ani mrazničky, neboli.

    

     V rokoch kolektivizácie sa robilo veľa „čiernych“ zabíjačiek, aby nemuseli rodiny odvádzať naturálnu daň (kontigent),ktorá bola veľmi vysoká a bolo treba na zabíjačku povolenie.

Preto vynaliezavými spôsobmi odpútávali pozornosť štátnych pracovníkov. Napríklad- po avíze z nižšie položených osád posadili ešte nerozdelené prasiatko do latrínového záchoda, dali naň kožušiny a povedali četníkom, že tam sedí babka. Alebo ho v posteli pozakrývali perinami, že tam leží niekto nemocný.

Živé nenahlásené prasiatka rôznym spôsobom preháňali do úkrytov.

Zaznamenala som rozprávanie Heleny Škrabkovej –rodáčky z neďalekej osady Kátlina.

Za svojich 87 rokov prežila v osadách hlboko v horách veľa driny a biedy, ale aj radosti a veselých dní.

Skromná žena,( v dobe rozprávania) ešte plná života, rada spomína na detstvo:

Zabíjačka sa u nás konávala priamo v malej drevenej chalúpke s hlinenou dlážkou, ktorá sa pred zabíjačkou vysypala hoblinami. Štyria chlapi zabili prasiatko „tyľcom“- opak ostria sekery- zapichli nožom a zachytili krv. Z prasiatka zúžitkovali každú časť.

-         surové nasolené sadlo z čriev sa dávalo do žrádla chorým zvieratám ako liek. Hodilo sa aj na obklady, či už zvieratám, alebo pre ľudí.

-         Neočistená koža sa pribila na vráta, kde sa sušila. Podľa potreby sa z nej odrezávalo. Očistila sa holením (britvou) a šili sa z nej krpce. Z odrezkov, ktoré zostali po vykrojení krpcov sa v časoch veľkej biedy a hladu varila huspenina. Takto sa postupne koža spotrebovala celá.

Filipína Kršíková je moja mamička ( žiaľ, pred niekoľkými rokmi od nás odišla do neba).

Pochádzala z osady Besné, mala v dobe,kedy som písala jej spomienky, uvedené v knihe,mala 84 rokov.

V útlom detstve jej otca aj brata v hore privalil strom,mamka zostala sama s 13. deťmi. Boli to roky plné chudoby,biedy,driny,ale aj lásky,spevu a súdržnosti.

V malej osade, vzdialenej niekoľko kilometrov od dediny, spomína na svoje detstvo v nádhernom tichu okolitých lesov. Žili iba z plodov svojej ťažkej práce, nikdy však nehladovali. Po dovŕšení 16. roku postupne každé dieťa odchádzalo za prácou, aby pomohli svojej mamke a malým súrodencom ľahšie prežiť...

     Každoročne vychovali dve prasiatka. Jedno na obživu, druhé vymenili za soľ,petrolej, a veci potrebné k prežitiu.

     Charakteristické pre ich osadu bolo, že celá zabíjačka (rozoberanie mäsa) prebiehala priamo na rozostretej koži z práve zabitého prasiatka, ktorá slúžila ako čistý sterilný obrus.

     Odrezanú hlavu vešali vonku nad vchodové dvere, aby z nej vytiekla krv. Malo to svoju výhodu-deti sa  zo strachu patrične vzdialili a nemotali sa pri práci popod nohy a nože.

     Časti prasiatka solili a údili. Údilo sa na povale. V tej dobe neboli komíny,dym vychádzal z kuchyne cez dymový otvor.Na povale boli na krokvách (nosné časti krovu) upevnené tyčky, na ne sa mäso na hákoch rozvešalo a tým,že v zime sa stále muselo v dome kúriť, mäso sa na povale pekne vyúdilo.

Ale aj napríklad usušilo ovocie.

Ako sa solilo mäso a slanina

     Pláty slaniny z chrbtovej časti sa z obidvoch strán dobre nasolili a ukladali do čistej gelety ( asi 30 litrová drevená nádoba, spevnená troma obručmi. Na spodu široká, postupne k vrchu sa zužovala, zakrytá vekom). Medzi plátmi slaniny nesmiel vzniknúť prázdny vzduchový priestor,lebo by sa znehodnotila. Priestor sa vypĺňal menšími kúskami, vrstvy sa dobre utláčali tĺčikom. Na ochranu pred hmyzom pokladali na vrch slaniny od skorej jari, pokiaľ všetku slaninku,či mäso  neminuli, čerstvo natrhanú žihľavu (pŕľavu).

Geleta bola odložená na tmavom chladnom mieste v komore, alebo v pitvore za dverami (malá tmavá,studená vstupná chodbička  v dome).

    Rovnako sa solilo aj mäso, ale na krátkodobé skladovanie sa aj korenilo a cesnekovalo. Príprava takéhoto odležaného ochuteného mäsa bola rýchla a jedlo veĺmi chutilo.Zo solených kostí sa varila polievka.Kosti sa ukladali navrch, aby sa minuli najskôr (najmenej vydržali ).

     Takto nasolené vydržalo mäso a slanina aj do ďalšej zabíjačky.

Mútené mlieko a výroba masla

     Vo väčšine  besňanských domácností (ale tamer všade na vidieku, či okraji miest) bola hlavnou živiteľkou rodiny kravka. Mlieko a jeho produkty bolo jednou z hlavných potravín v rodinách.

Po podojení mlieko gazdiná odstavila, aby sa schladilo, a ona mohla zobrať smotanu- žltá vrstva na povrchu mlieka, v hrúbke asi 2 cm. Po niekoľkých dňoch, keď bolo zobratej a odloženej smotany dostatok, naliala gazdiná smotanu do zbenky ( vysoká úzka nádoba s pohyblivou dlhou rúčkou- rúčka bola vsadená v strede dierkovaného kruhu, a pohybovala rúčkou hore-dole ( preto túto časť  v neďalekej dedine volali jebaňa)tak dlho, kým sa od mlieka začali oddeľovať žlté maslové guličky.Keď bolo maslo oddelené, scedilo sa a dobre premylo v studenej vode. Gazdinka maslo vytvarovala podľa vlastného umeleckého cítenia a odložila do chladnej komory.

Zostávajúca odstredená mliečna tekutina-múcené mlieko- sa pilo ako osviežujúci výživný nápoj, ale zapíjali sa s ním napríklad zemiakové jedlá, múčne kaše, osúchy, či chlieb.

Maslo vydržalo niekoľko dní. Aby sa jeho trvanlivosť predĺžila, dávalo sa v minulosti do hlinených nádob  a povrch masla sa posolil. Takto upravené maslo vydržalo od jesene do jari

(bolo to dobre hlavne vtedy, keď sa malo narodiť teliatko, to sa kravy nedojili).

V prípade, že sa maslo znehodnotilo zhorknutím, dalo sa prepražiť, s lyžičkou soli a trochou mlieka.

Úhrabky

Uvarené osolené zemiaky sa umiesili „švrliakom“( habarkou) ,spolu so surovou kyslou kapustou (posekanou na drobnejšie a jemne vytlačenou vodou z kyslej kapusty –kapusnicou, do ktorej sa dávala usmažená cibuľa so slaninkou.Všetko sa spolu zamiešalo a zapíjalo múceným mliekom, alebo surovou kapusnicou.

Je to vynikajúce-chutné a výživné-jedlo.

Niekedy sa umiesené zemiaky s cibuľou, usmaženou do zlatista, zalievali múceným mliekom a to bolo hlavné jedlo dňa. Je to veľmi chutné ( v dnešnej dobe  so zakysankou).

V chudobných domácnostiach bola cibuľa okrem lieku aj akýmsi „omastkom chudoby“.

Presne to vystihol obyvateľ Juraj Orgoník, prezývkou Juro Pľcho- osady Juracovce, bol to taký slobodný čudák. Pri každom hovore rád používal slovo „ sväckej nebeskej“, keď povedal „Sväckej,nebeskej, keby ne cibule, bol bych sa planého najedel“-pretože  on  zvieratá nechoval, teda nemal ani mäso,iba keď mu niekto zo susedov nadelil.

Spomenula som si- veľmi sa mu robievať nechcelo- raz išiel spolu s viacerými  chlapmi a ženami  na „majer“ (brigádnické poľnohospodárske práce, väčšinou chodievali na Južné Slovensko, ktoré sa dodnes volajú „Dolniaky“).Všetci odišli, len Pľcho nenastúpil na vlak a vrátil sa domov. Na zvedavé otázky,prečo sa vrátil, neodpovedal. Keď sa po troch dńoch celá parta vrátila nahnevaná domov, že pre zlé ubytovacie a stravovacie podmienky z majera odišli, vtedy Pľcho akoby mimochodom, zahlásil: „Sväckej Nebeskej, kedz som na stanici vidzel na vagónoch napísané ČSD, hnedz som vedzel, že to znamená „človeče, sedz doma“!

 Autor: Ľubka

Marikovská svadba

Svadby- to bývali v Marikovej zaužívané rôzne zvyky...

Nikdy nezabudnem, keď rodina mojej mamičky spomínala so smiechom na pytačky nesmelého a zrejme aj neskúseného mládenca, z Papradna v rodine  ich susedky.

Keď komunikácia na návšteve u dievky,o ktorú mal záujem,bola na mrtvom bode,, začal ku nej takto:“Ľúbí sa mi váš dvor“. Za dlhý čas pokračoval-„na vašiem dvore váš hnoj“ a keď už odchádzal, spýtal sa „Ľato /to bolo také neurčité slovo,používané v Papradne/ nechcela by si ma?“ To boli vlastne všetky jeho slová...

Samozrejme, na svadbe museli byť svedkovia, u nás nazývaní starý svat a široká. Ďalej to bola družina a rodina,či známi...

Keď išla ženíchova rodina do domu nevesty, aby spoločne odišli k oltáru, u nevesty boli dvere zamknuté.Tu nastúpil akýsi „vyjednávač“ starý svat. Asi so slovami- vo vašom dome sa skrýva holubienka sivá,alebo kvetinka voňavá, panna poctivá.... a pýtali ju pre holúbka verného, mužíčka dobrého, mládenca poctivého...podľa výrečnosti a dôvtipu starého svata.

V dome nevesty sa jednala zas široká a najskôr tvrdila,že tam nie je,potom posielala prestieradlom zakrytú staršiu ženu, či muža oblečeného do ženských šiat, či je to tá panna,o ktorú sa uchádzajú.Všetko to bolo veľmi veselé a nálada sa zlepšovala úmerne výrečnosti zúčastnených.

Potom mladí pýtali požehnanie od rodičov.Pokľakli pred nevestiných rodičov.Začala nevesta:

„Milá mamička,otecko drahý,

Ďakujem vám,že sce mňa chovali až do hnešného dňa.

Ja, vaša céra, odchojím od vás,a prosím o rodzičovské požehnanie, aby sme boli ščastní jako ftáčky,kej vylecia z hniezda.“

Potom ďakuje ženích

„ Aj mne dovoľce povedac vetičku, zato, že sce mi chovali ženičku.

Zdravia želám vám, o vás sa postarám, kej nebujece vládac, toto vám sľubujem.

Též prosím o rodzičovské požehnanie“.

Ihneď potom odišli všetci do kostola na svadobný obrad.

Po návrate do domu, lebo vtedy bývali svadobné hostiny v dome, sa pomodlili, pripili na zdravie a počas hostiny sa rozprávali rôzne priania. V našej rodine napríklad:

„Od domu lecela pletka, kej počuli, že sa vydáva /priezvisko / Hanka.

Jedni hu hanili, druhí sa hej smiali-a tí trecí, najsprávnejší, za pravdu hej dali.

Žeby sa vydala, šak už neni mladá, vedz to veru na njej každý slepý zbadá,

Aby nečakala už ani do jari,beztak že aj Janko je veru dosc starý.

Ale Pán Boch milý šetky rany zhojil a naších manželvov u oľtára spojil.

A mňa poslal želac vám tyto pozdravy, by sce sa množili jako piesek v mori.

No nech sa tak stane, jak je pravda svatá, beztak sa /priezvisko ženícha/ teší na vnúčatá.“

Prípadne sa nejaká staršia pani obliekla za nevestu, šeredu, často s vypchatým bruchom, a prišla pred ženícha:

„Vítám vás, veľavážení hosci, teší mňa,že sce sa v tak hojném počce zešli.

I teba Janko vítám extra, lebo si mi miľší jako hencí všecia.

A ty mi ruku nepodáš? Či mňa ty už nepoznáš? Spomeň si, kej si na tej lúčke ležal zranený, v krvi zaliatý /prípadne ožratý, rumom naliatý.../

Jako si mňa prosil-umy mi raničku /alebo podaj mi vodzičku/ oviaž mi hlavičku,

Potom mi buješ za dobrú ženičku.

Ranu som ci umyla /alebo“ vodú som ca naliala/, hlavu oviazala a fčiľ mňa nechceš?

Mali sme na povale klobásu aj slivovicu šetko si nám pohukal a fčiľ si mňa tak nechal?

Keby si si mňa bol vzal, bola bych ci kúpila koňa aj voz, a fčiľ sa na ri...ječici voz!“

Keď bola hostina v plnom prúde, spievalo sa, jedlo,pilo,tancovalo ( pálenku pálili rodiny doma-slivovicu, alebo „lavorovicu“,či režnú. Bol na to systém, akýsi prístroj,ktorý vlastnila takmer každá rodina.)

Vo výbornej nálade začali spievať najskôr všetci mladomanželom,no a potom to pokračovalo rôznymi vtipnými textami piesní-družičky spievali na adresu mládencov a naopak, na starého svata, širokú, ale aj kucharky,či na hudobníkov.Všetci sa pridávali,smial a zabávali.

Pozierajce mladí hore pod povaly,

Ej,aby vaše dzeci čierne očká mali

Družbovia,družbovia,zlá novina na vás,

Ej,skapalo pomýje povedajú na vás

Tá naša široká slivovičku píje

Ej,každý dzeň do roka gúľkom muža bíje

A ten náš starý svat, to je samá pýcha

Ej,doma pod papučú na močku si pýtá

Družice,družice,jaké sce nesúcé

Ej,jedna nevie veric druhá zašic gace

Družice, družice,jaké sce nepárné

Ej,jedna nemá zuby,druhá jako hrable

Počas svadobnej hostiny svedkovia vyberali „do venca“ od svadobčanov peniaze na pomoc manželom.

Obyčajne si vymysleli nejakú príhodu a tak začali výber .Pamätám si, že najviac to bolo týmito slovami:

„Sla mladá nevesta kolo potoka,padnúl hej do vody vienek zelený, Našli ho Hatňanskí /dedina pod DM/ rybári, pýtajú zaň sto dolárí.A preto vás prosím-kerí mvožce,napomvožce-kerí zlatku,kerí piadku,aj ja bych bola napmvohla, ale som si zabola peňaženku doma".....zas záležalo na nápaditosti tých,ktorí vyberali...

Po výbere ďakovali slovami:

„Dekujeme vám za tyto dary, a kej bujece vydávac vy vaše céry,chovám húsku chocholatú, kurku rabatú, a tak vám pomvožem na svadbu bohatú.

Jak sa vám na tejto svadbe neľúbí, príce pozrec na moju-moja buje v pondzelí,len neviem,po kerej nedzeli“....

A takto podobne,vo vtipnom duchu, pokračovali v zabávaní.

O polnoci bolo treba nevestu ovenčiť a začepčiť. Mladomanželov posadili na stoličky vedľa seba, ku nim sa postavili družbovia,družičky a do kruhu svadobčania spievali:

Hanulienka (alebo ako sa volala) už si sa vydala,nebuj preto smutná,neveselá.

Nebuj smutná,Hanulienka naša- už si doma od svojho sobáša.

Vy družbovia,zložce hej vieneček,nezabrání ani jej tacíček,

Nezabrání hej drahá mamička.Od hneskaj je Jankova ženička.(pritom jej skladali partu a zaviazali na hlavu šatku.Ženíchovi dali klobúk)

Slobodzienku si už darovala,pretože si Janka milovala

Mvohla si byc medzi dzievčatámi,jako jako mesiac medzi hviezdzičkámi.

Mesiac ľúbí každučkú hviezdzičku,a mladý muž len svoju ženičku

A ženička len svojjeho muža,potom kvitne jako v poli ruža“P.

Počas svadby sa obyčajne niekto pobil, patrilo to k miestnamu folklóru. Pálenkou rozohnená krv si vybavovala účty...

Pod oknami postávali susedia a zvedavci „na sľačandze“, niekto z rodiny im vyniesol koláče a alkohol.

Spracovala: Ľubka

Staré fotky Marikovej

Zozbierať a zverejniť na tomto mieste fotky starej Marikovej je super nápad! Podeľte sa s nami aj Vy o svoje staré prachom zapadané foto na ktorom je Mariková - či už role, lesy, lúky, alebo budovy a ľudia.  Pošlite mi ich na adresu orgon333@gmail.com  a ja ich na tomto mieste zverejním a napíšem od koho tie fotky sú!

Fotky od Michala Šarlaya:

Portáši - film o strážcoch hranice v Javorníkoch

Marikovské ľudové piesne

Ťažký život obyvateľov Marikovej v 19. storočí a začiatkom 20. storočia prinútil mnohých, aby sa pridali k niekoľkým vlnám vysťahovalectva do Ameriky a niektorých štátov západnej Európy. Iní zase na dlhšiu dobu neraz odchádzali do USA aby zarobili peniaze, a potom sa vracali do rodnej obce. Z tohto obdobia máme zachovaných viacero ľudových piesní. Prinášam dve z nich, ako ich spievala pani Filipína Kršíková. 

Už mi ten mužíček z Ameriky príje

Už mi ten mužíček z Ameriky príje,

ale ja to dobre viem,že mňa von bic buje.

Nebi mňa môj mužu nemáš mňa bic prečo,

ja ci šetko vyrátám čo som dala začo.

Dala som oráčom,dala som kopáčom

dala som hnoj vyvozic a lúky pokosic.

Ešče mi ostali tri groše strieberné

zato som si kúpila krpčeky koženné.

Ešče mi ostali štyri grajciarečky

ta ne som si kúpila liter borovičky.

Kej som išiel z Ameriky do kraja

Kej som išiel z Ameriky do kraja,kej som išiel z Ameriky do kraja

postretnúl som kamaráta u mora.

Serus,serus,kamaráde čo nové,serus,serus,kamaráde čo nové

či nechojja k mojjej žene pánové.

K njej nechojja ona chojí za nima,k njej nechojja ona chojí za nima

až sa len tak šíré pole rozjímá.

A vy páni či bujece pic vína,a vy páni či bujece pic vína,

bo mi prišla z Ameriky novina.

A mne prišiel z Ameriky taký list,a mne prišiel z Ameriky taký list

že mvoj muž má hneskaj večer domvov prísc.

Už aj prišiel už je aj u krčmára,už aj prišiel,už je aj u krčmára,

sedzí tam a píje víno z pohára.

Ach bože mvoj čo som ja urobila,ach bože mvoj,čo som to urobila,

sebe muža dzecom otca zradzila.

Sebe muža dzecom otca dobrého,sebe muža,dzecom otca dobrého ,

že ne nenajdze v šíróm svece takého.