Marikovská zabíjačka

Z knihy „Od Maroša do Martina- šunka,hurky a slanina“, opisujem tradičné zabíjačky v Marikovej-Besnom a Kátline tak, ako som ich zaznamenala z rozprávania pamätníkov a dodala na editovanie a vytlačenie knihy (časť o našej lokalite) Ingrid Bernáthovej pre  VOKA prvé vydanie v r. 2001 / v USA táto kniha v anglickom preklade zožala oveľa väčší úspech, ako na Slovensku, kde sa predáva väčšinou v TIK-och.(Žiaľ, ani vtedajšie zastupiteľstvo obce a starosta  v tých rokoch o knihu nemalo záujem, v iných obciach odoberali aj ďalšie vydanie vo veľa kusoch a dávali knihu ako prezent návštevám OU, dávali do predaja v informačných centrách pre turistov a dovolenkárov.

Ako to bolo u nás v minulosti?

     Aj v najchudobnejších domácnostiach si na prelome 19.-20. storočia chovali prasiatko. Maríkovské kopanice poskytovali dobrú úrodu zemiakov a burgyne (kŕmna repa),všade bol dostatok trávy. To bola hlavná potrava pre chov domácich zvierat.

     Zabíjačka bola cez zimné obdobie, zvyčajne pred Vianocami. Mäso, slanina a masť sa museli uskladniť tak, aby vydržali po celý rok. Boli základnou mäsovou obživou veľadetných rodín. Konzervovalo sa solením a údením. Výrobky v dnešnej podobe sa začali robiť až v 30. rokoch 20. storočia.

     K zabíjačkám patrilo tradične aj delenie „výslužiek“. Boli to časti mäsa a všetkých výrobkov, ktoré sa robili v deň zabíjačka a rozdávalo sa z toho susedom a rodine. Keďže v každej rodine prasiatko zabíjali v iný čas, v priebehu celej zimy mali ľudia čerstvé mäso. V tých časoch sa mäso nezaváralo a chladničky, ani mrazničky, neboli.

    

     V rokoch kolektivizácie sa robilo veľa „čiernych“ zabíjačiek, aby nemuseli rodiny odvádzať naturálnu daň (kontigent),ktorá bola veľmi vysoká a bolo treba na zabíjačku povolenie.

Preto vynaliezavými spôsobmi odpútávali pozornosť štátnych pracovníkov. Napríklad- po avíze z nižšie položených osád posadili ešte nerozdelené prasiatko do latrínového záchoda, dali naň kožušiny a povedali četníkom, že tam sedí babka. Alebo ho v posteli pozakrývali perinami, že tam leží niekto nemocný.

Živé nenahlásené prasiatka rôznym spôsobom preháňali do úkrytov.

Zaznamenala som rozprávanie Heleny Škrabkovej –rodáčky z neďalekej osady Kátlina.

Za svojich 87 rokov prežila v osadách hlboko v horách veľa driny a biedy, ale aj radosti a veselých dní.

Skromná žena,( v dobe rozprávania) ešte plná života, rada spomína na detstvo:

Zabíjačka sa u nás konávala priamo v malej drevenej chalúpke s hlinenou dlážkou, ktorá sa pred zabíjačkou vysypala hoblinami. Štyria chlapi zabili prasiatko „tyľcom“- opak ostria sekery- zapichli nožom a zachytili krv. Z prasiatka zúžitkovali každú časť.

-         surové nasolené sadlo z čriev sa dávalo do žrádla chorým zvieratám ako liek. Hodilo sa aj na obklady, či už zvieratám, alebo pre ľudí.

-         Neočistená koža sa pribila na vráta, kde sa sušila. Podľa potreby sa z nej odrezávalo. Očistila sa holením (britvou) a šili sa z nej krpce. Z odrezkov, ktoré zostali po vykrojení krpcov sa v časoch veľkej biedy a hladu varila huspenina. Takto sa postupne koža spotrebovala celá.

Filipína Kršíková je moja mamička ( žiaľ, pred niekoľkými rokmi od nás odišla do neba).

Pochádzala z osady Besné, mala v dobe,kedy som písala jej spomienky, uvedené v knihe,mala 84 rokov.

V útlom detstve jej otca aj brata v hore privalil strom,mamka zostala sama s 13. deťmi. Boli to roky plné chudoby,biedy,driny,ale aj lásky,spevu a súdržnosti.

V malej osade, vzdialenej niekoľko kilometrov od dediny, spomína na svoje detstvo v nádhernom tichu okolitých lesov. Žili iba z plodov svojej ťažkej práce, nikdy však nehladovali. Po dovŕšení 16. roku postupne každé dieťa odchádzalo za prácou, aby pomohli svojej mamke a malým súrodencom ľahšie prežiť...

     Každoročne vychovali dve prasiatka. Jedno na obživu, druhé vymenili za soľ,petrolej, a veci potrebné k prežitiu.

     Charakteristické pre ich osadu bolo, že celá zabíjačka (rozoberanie mäsa) prebiehala priamo na rozostretej koži z práve zabitého prasiatka, ktorá slúžila ako čistý sterilný obrus.

     Odrezanú hlavu vešali vonku nad vchodové dvere, aby z nej vytiekla krv. Malo to svoju výhodu-deti sa  zo strachu patrične vzdialili a nemotali sa pri práci popod nohy a nože.

     Časti prasiatka solili a údili. Údilo sa na povale. V tej dobe neboli komíny,dym vychádzal z kuchyne cez dymový otvor.Na povale boli na krokvách (nosné časti krovu) upevnené tyčky, na ne sa mäso na hákoch rozvešalo a tým,že v zime sa stále muselo v dome kúriť, mäso sa na povale pekne vyúdilo.

Ale aj napríklad usušilo ovocie.

Ako sa solilo mäso a slanina

     Pláty slaniny z chrbtovej časti sa z obidvoch strán dobre nasolili a ukladali do čistej gelety ( asi 30 litrová drevená nádoba, spevnená troma obručmi. Na spodu široká, postupne k vrchu sa zužovala, zakrytá vekom). Medzi plátmi slaniny nesmiel vzniknúť prázdny vzduchový priestor,lebo by sa znehodnotila. Priestor sa vypĺňal menšími kúskami, vrstvy sa dobre utláčali tĺčikom. Na ochranu pred hmyzom pokladali na vrch slaniny od skorej jari, pokiaľ všetku slaninku,či mäso  neminuli, čerstvo natrhanú žihľavu (pŕľavu).

Geleta bola odložená na tmavom chladnom mieste v komore, alebo v pitvore za dverami (malá tmavá,studená vstupná chodbička  v dome).

    Rovnako sa solilo aj mäso, ale na krátkodobé skladovanie sa aj korenilo a cesnekovalo. Príprava takéhoto odležaného ochuteného mäsa bola rýchla a jedlo veĺmi chutilo.Zo solených kostí sa varila polievka.Kosti sa ukladali navrch, aby sa minuli najskôr (najmenej vydržali ).

     Takto nasolené vydržalo mäso a slanina aj do ďalšej zabíjačky.

Mútené mlieko a výroba masla

     Vo väčšine  besňanských domácností (ale tamer všade na vidieku, či okraji miest) bola hlavnou živiteľkou rodiny kravka. Mlieko a jeho produkty bolo jednou z hlavných potravín v rodinách.

Po podojení mlieko gazdiná odstavila, aby sa schladilo, a ona mohla zobrať smotanu- žltá vrstva na povrchu mlieka, v hrúbke asi 2 cm. Po niekoľkých dňoch, keď bolo zobratej a odloženej smotany dostatok, naliala gazdiná smotanu do zbenky ( vysoká úzka nádoba s pohyblivou dlhou rúčkou- rúčka bola vsadená v strede dierkovaného kruhu, a pohybovala rúčkou hore-dole ( preto túto časť  v neďalekej dedine volali jebaňa)tak dlho, kým sa od mlieka začali oddeľovať žlté maslové guličky.Keď bolo maslo oddelené, scedilo sa a dobre premylo v studenej vode. Gazdinka maslo vytvarovala podľa vlastného umeleckého cítenia a odložila do chladnej komory.

Zostávajúca odstredená mliečna tekutina-múcené mlieko- sa pilo ako osviežujúci výživný nápoj, ale zapíjali sa s ním napríklad zemiakové jedlá, múčne kaše, osúchy, či chlieb.

Maslo vydržalo niekoľko dní. Aby sa jeho trvanlivosť predĺžila, dávalo sa v minulosti do hlinených nádob  a povrch masla sa posolil. Takto upravené maslo vydržalo od jesene do jari

(bolo to dobre hlavne vtedy, keď sa malo narodiť teliatko, to sa kravy nedojili).

V prípade, že sa maslo znehodnotilo zhorknutím, dalo sa prepražiť, s lyžičkou soli a trochou mlieka.

Úhrabky

Uvarené osolené zemiaky sa umiesili „švrliakom“( habarkou) ,spolu so surovou kyslou kapustou (posekanou na drobnejšie a jemne vytlačenou vodou z kyslej kapusty –kapusnicou, do ktorej sa dávala usmažená cibuľa so slaninkou.Všetko sa spolu zamiešalo a zapíjalo múceným mliekom, alebo surovou kapusnicou.

Je to vynikajúce-chutné a výživné-jedlo.

Niekedy sa umiesené zemiaky s cibuľou, usmaženou do zlatista, zalievali múceným mliekom a to bolo hlavné jedlo dňa. Je to veľmi chutné ( v dnešnej dobe  so zakysankou).

V chudobných domácnostiach bola cibuľa okrem lieku aj akýmsi „omastkom chudoby“.

Presne to vystihol obyvateľ Juraj Orgoník, prezývkou Juro Pľcho- osady Juracovce, bol to taký slobodný čudák. Pri každom hovore rád používal slovo „ sväckej nebeskej“, keď povedal „Sväckej,nebeskej, keby ne cibule, bol bych sa planého najedel“-pretože  on  zvieratá nechoval, teda nemal ani mäso,iba keď mu niekto zo susedov nadelil.

Spomenula som si- veľmi sa mu robievať nechcelo- raz išiel spolu s viacerými  chlapmi a ženami  na „majer“ (brigádnické poľnohospodárske práce, väčšinou chodievali na Južné Slovensko, ktoré sa dodnes volajú „Dolniaky“).Všetci odišli, len Pľcho nenastúpil na vlak a vrátil sa domov. Na zvedavé otázky,prečo sa vrátil, neodpovedal. Keď sa po troch dńoch celá parta vrátila nahnevaná domov, že pre zlé ubytovacie a stravovacie podmienky z majera odišli, vtedy Pľcho akoby mimochodom, zahlásil: „Sväckej Nebeskej, kedz som na stanici vidzel na vagónoch napísané ČSD, hnedz som vedzel, že to znamená „človeče, sedz doma“!

 Autor: Ľubka

Marikovská svadba

Svadby- to bývali v Marikovej zaužívané rôzne zvyky...

Nikdy nezabudnem, keď rodina mojej mamičky spomínala so smiechom na pytačky nesmelého a zrejme aj neskúseného mládenca, z Papradna v rodine  ich susedky.

Keď komunikácia na návšteve u dievky,o ktorú mal záujem,bola na mrtvom bode,, začal ku nej takto:“Ľúbí sa mi váš dvor“. Za dlhý čas pokračoval-„na vašiem dvore váš hnoj“ a keď už odchádzal, spýtal sa „Ľato /to bolo také neurčité slovo,používané v Papradne/ nechcela by si ma?“ To boli vlastne všetky jeho slová...

Samozrejme, na svadbe museli byť svedkovia, u nás nazývaní starý svat a široká. Ďalej to bola družina a rodina,či známi...

Keď išla ženíchova rodina do domu nevesty, aby spoločne odišli k oltáru, u nevesty boli dvere zamknuté.Tu nastúpil akýsi „vyjednávač“ starý svat. Asi so slovami- vo vašom dome sa skrýva holubienka sivá,alebo kvetinka voňavá, panna poctivá.... a pýtali ju pre holúbka verného, mužíčka dobrého, mládenca poctivého...podľa výrečnosti a dôvtipu starého svata.

V dome nevesty sa jednala zas široká a najskôr tvrdila,že tam nie je,potom posielala prestieradlom zakrytú staršiu ženu, či muža oblečeného do ženských šiat, či je to tá panna,o ktorú sa uchádzajú.Všetko to bolo veľmi veselé a nálada sa zlepšovala úmerne výrečnosti zúčastnených.

Potom mladí pýtali požehnanie od rodičov.Pokľakli pred nevestiných rodičov.Začala nevesta:

„Milá mamička,otecko drahý,

Ďakujem vám,že sce mňa chovali až do hnešného dňa.

Ja, vaša céra, odchojím od vás,a prosím o rodzičovské požehnanie, aby sme boli ščastní jako ftáčky,kej vylecia z hniezda.“

Potom ďakuje ženích

„ Aj mne dovoľce povedac vetičku, zato, že sce mi chovali ženičku.

Zdravia želám vám, o vás sa postarám, kej nebujece vládac, toto vám sľubujem.

Též prosím o rodzičovské požehnanie“.

Ihneď potom odišli všetci do kostola na svadobný obrad.

Po návrate do domu, lebo vtedy bývali svadobné hostiny v dome, sa pomodlili, pripili na zdravie a počas hostiny sa rozprávali rôzne priania. V našej rodine napríklad:

„Od domu lecela pletka, kej počuli, že sa vydáva /priezvisko / Hanka.

Jedni hu hanili, druhí sa hej smiali-a tí trecí, najsprávnejší, za pravdu hej dali.

Žeby sa vydala, šak už neni mladá, vedz to veru na njej každý slepý zbadá,

Aby nečakala už ani do jari,beztak že aj Janko je veru dosc starý.

Ale Pán Boch milý šetky rany zhojil a naších manželvov u oľtára spojil.

A mňa poslal želac vám tyto pozdravy, by sce sa množili jako piesek v mori.

No nech sa tak stane, jak je pravda svatá, beztak sa /priezvisko ženícha/ teší na vnúčatá.“

Prípadne sa nejaká staršia pani obliekla za nevestu, šeredu, často s vypchatým bruchom, a prišla pred ženícha:

„Vítám vás, veľavážení hosci, teší mňa,že sce sa v tak hojném počce zešli.

I teba Janko vítám extra, lebo si mi miľší jako hencí všecia.

A ty mi ruku nepodáš? Či mňa ty už nepoznáš? Spomeň si, kej si na tej lúčke ležal zranený, v krvi zaliatý /prípadne ožratý, rumom naliatý.../

Jako si mňa prosil-umy mi raničku /alebo podaj mi vodzičku/ oviaž mi hlavičku,

Potom mi buješ za dobrú ženičku.

Ranu som ci umyla /alebo“ vodú som ca naliala/, hlavu oviazala a fčiľ mňa nechceš?

Mali sme na povale klobásu aj slivovicu šetko si nám pohukal a fčiľ si mňa tak nechal?

Keby si si mňa bol vzal, bola bych ci kúpila koňa aj voz, a fčiľ sa na ri...ječici voz!“

Keď bola hostina v plnom prúde, spievalo sa, jedlo,pilo,tancovalo ( pálenku pálili rodiny doma-slivovicu, alebo „lavorovicu“,či režnú. Bol na to systém, akýsi prístroj,ktorý vlastnila takmer každá rodina.)

Vo výbornej nálade začali spievať najskôr všetci mladomanželom,no a potom to pokračovalo rôznymi vtipnými textami piesní-družičky spievali na adresu mládencov a naopak, na starého svata, širokú, ale aj kucharky,či na hudobníkov.Všetci sa pridávali,smial a zabávali.

Pozierajce mladí hore pod povaly,

Ej,aby vaše dzeci čierne očká mali

Družbovia,družbovia,zlá novina na vás,

Ej,skapalo pomýje povedajú na vás

Tá naša široká slivovičku píje

Ej,každý dzeň do roka gúľkom muža bíje

A ten náš starý svat, to je samá pýcha

Ej,doma pod papučú na močku si pýtá

Družice,družice,jaké sce nesúcé

Ej,jedna nevie veric druhá zašic gace

Družice, družice,jaké sce nepárné

Ej,jedna nemá zuby,druhá jako hrable

Počas svadobnej hostiny svedkovia vyberali „do venca“ od svadobčanov peniaze na pomoc manželom.

Obyčajne si vymysleli nejakú príhodu a tak začali výber .Pamätám si, že najviac to bolo týmito slovami:

„Sla mladá nevesta kolo potoka,padnúl hej do vody vienek zelený, Našli ho Hatňanskí /dedina pod DM/ rybári, pýtajú zaň sto dolárí.A preto vás prosím-kerí mvožce,napomvožce-kerí zlatku,kerí piadku,aj ja bych bola napmvohla, ale som si zabola peňaženku doma".....zas záležalo na nápaditosti tých,ktorí vyberali...

Po výbere ďakovali slovami:

„Dekujeme vám za tyto dary, a kej bujece vydávac vy vaše céry,chovám húsku chocholatú, kurku rabatú, a tak vám pomvožem na svadbu bohatú.

Jak sa vám na tejto svadbe neľúbí, príce pozrec na moju-moja buje v pondzelí,len neviem,po kerej nedzeli“....

A takto podobne,vo vtipnom duchu, pokračovali v zabávaní.

O polnoci bolo treba nevestu ovenčiť a začepčiť. Mladomanželov posadili na stoličky vedľa seba, ku nim sa postavili družbovia,družičky a do kruhu svadobčania spievali:

Hanulienka (alebo ako sa volala) už si sa vydala,nebuj preto smutná,neveselá.

Nebuj smutná,Hanulienka naša- už si doma od svojho sobáša.

Vy družbovia,zložce hej vieneček,nezabrání ani jej tacíček,

Nezabrání hej drahá mamička.Od hneskaj je Jankova ženička.(pritom jej skladali partu a zaviazali na hlavu šatku.Ženíchovi dali klobúk)

Slobodzienku si už darovala,pretože si Janka milovala

Mvohla si byc medzi dzievčatámi,jako jako mesiac medzi hviezdzičkámi.

Mesiac ľúbí každučkú hviezdzičku,a mladý muž len svoju ženičku

A ženička len svojjeho muža,potom kvitne jako v poli ruža“P.

Počas svadby sa obyčajne niekto pobil, patrilo to k miestnamu folklóru. Pálenkou rozohnená krv si vybavovala účty...

Pod oknami postávali susedia a zvedavci „na sľačandze“, niekto z rodiny im vyniesol koláče a alkohol.

Spracovala: Ľubka

Staré fotky Marikovej

Zozbierať a zverejniť na tomto mieste fotky starej Marikovej je super nápad! Podeľte sa s nami aj Vy o svoje staré prachom zapadané foto na ktorom je Mariková - či už role, lesy, lúky, alebo budovy a ľudia.  Pošlite mi ich na adresu orgon333@gmail.com  a ja ich na tomto mieste zverejním a napíšem od koho tie fotky sú!

Fotky od Michala Šarlaya:

Portáši - film o strážcoch hranice v Javorníkoch

Marikovské ľudové piesne

Ťažký život obyvateľov Marikovej v 19. storočí a začiatkom 20. storočia prinútil mnohých, aby sa pridali k niekoľkým vlnám vysťahovalectva do Ameriky a niektorých štátov západnej Európy. Iní zase na dlhšiu dobu neraz odchádzali do USA aby zarobili peniaze, a potom sa vracali do rodnej obce. Z tohto obdobia máme zachovaných viacero ľudových piesní. Prinášam dve z nich, ako ich spievala pani Filipína Kršíková. 

Už mi ten mužíček z Ameriky príje

Už mi ten mužíček z Ameriky príje,

ale ja to dobre viem,že mňa von bic buje.

Nebi mňa môj mužu nemáš mňa bic prečo,

ja ci šetko vyrátám čo som dala začo.

Dala som oráčom,dala som kopáčom

dala som hnoj vyvozic a lúky pokosic.

Ešče mi ostali tri groše strieberné

zato som si kúpila krpčeky koženné.

Ešče mi ostali štyri grajciarečky

ta ne som si kúpila liter borovičky.

Kej som išiel z Ameriky do kraja

Kej som išiel z Ameriky do kraja,kej som išiel z Ameriky do kraja

postretnúl som kamaráta u mora.

Serus,serus,kamaráde čo nové,serus,serus,kamaráde čo nové

či nechojja k mojjej žene pánové.

K njej nechojja ona chojí za nima,k njej nechojja ona chojí za nima

až sa len tak šíré pole rozjímá.

A vy páni či bujece pic vína,a vy páni či bujece pic vína,

bo mi prišla z Ameriky novina.

A mne prišiel z Ameriky taký list,a mne prišiel z Ameriky taký list

že mvoj muž má hneskaj večer domvov prísc.

Už aj prišiel už je aj u krčmára,už aj prišiel,už je aj u krčmára,

sedzí tam a píje víno z pohára.

Ach bože mvoj čo som ja urobila,ach bože mvoj,čo som to urobila,

sebe muža dzecom otca zradzila.

Sebe muža dzecom otca dobrého,sebe muža,dzecom otca dobrého ,

že ne nenajdze v šíróm svece takého.

Tajomstvo kátlinskej jaskyne

Bolo to pred niekoľkými desiatkami rokov. Mariková bola dedinkou dreveníc a ťažkého života. Ako každý deň i to ráno zapriahol roľník, ktorého meno už čas zabudol, svoje dve kravy a odišiel na roľu brániť. Odrazu prekvapený zastal. Brány zaškrípali, narazili na kameň a jedna z dvoch kráv nohou zapadla do akejsi priehlbiny. Roľník odhádzal hrobľu kamenia a uvidel tmavý otvor. Niekoľkí odvážlivci, ktorých privolal, vošli dnu a pred nimi sa objavila tmavá chodba, ktorá sa končila akýmisi dverami s oknom. Svietili doň horiacimi lúčami, ktoré však len čo zasvietili, vytrvalo zhášali. Vyšli teda z chodby a otvor zahádzali kamením.

Toľko hovorí stará legenda, ktorá sa zachovala medzi obyvateľmi Marikovej. Chlapi v Kátline sa však pri pive k legende často vracali, rozprávalo sa o jaskyni, ktorá slúžila ako úkryt zbojníkom, ktosi spomínal na kotlík strieborniakov.

Bolo to minulý rok v ktorýsi jesenný deň, keď sa Ferdinand Vlček, Ján Paganík, Štefan Paganík a František Paganík vybrali na miesto, o ktorom hovorila stará legenda. Našli hrobľu kamenia a 6 metrov od nej začali kopať. Otvor však nenašli. Že by stará legenda bola len fantáziou? Nedalo im to však pokoj a prišli na to, že začali kopať na zlom mieste. Hrobľa kamenia ležala totiž na kopci, a tak sa rokmi zosúvala.

Štefan Paganík prišiel jednu nedeľu na miesto sám, začal vymeriavať a potom kopal. Otvorila sa pred ním chodba široká asi 70 centimetrov, ktorou mohol pohodlne prejsť jeden chlap. Steny i povala chodby boli rovné, akoby vyhladené a štrbiny v kameňoch vyplnené. Je to nános alebo nejaká umelá spojovacia látka? Prišiel až ku stene, na ktorej bolo malé okienko. Zasvietil do otvoru a uvidel, že chodba pokračuje. Je zaujímavé, že kopec je postavený na severozápad a chodba pod zemou smeruje na západ.

Prišla však zima a prác bolo treba nechať. Odložili to na jar. Len čo prídu prvé teplé dni, chlapi sa znova poberú do jaskyne, aby mohli čoskoro sebe i ostatným dať odpoveď na otázku, čo skrýva podzemná chodba v Kátline.

Podľa rozprávania Ferdinanda Vlčka, uverejnené v podnikovom časopise Považských strojární – Gottwaldovec, č. 4, ročník XVIII, Považská Bystrica 28. 2. 1965. Článok je na druhej a štvrtej strane.

Tento článok spolu s čiernobielymi fotografiami spred viac ako 40 rokov je hodnoverným svedectvom o existencii Kátlinskej jaskyne. Pátranie po nej sme začali u F. Šopinca z Hornej Marikovej (okres Považská Bystrica), ktorý nám dohodol stretnutie s jeho bratom Jánom, s ktorým sme túto lokalitu pri H. Marikovej neďaleko obce Kátlina, bezprostredne nad osadou Kopcovci navštívili. Na mieste, kde sa údajná jaskyňa nachádza, bolo kedysi obrábané pole, teraz tam rastú mladé dreviny a niekoľko starších ovocných stromov. Terén je tu svahovitý, rozčlenený dolinkami a starými poľnými či lesnými cestami, na hľadanej lokalite aj hrobľami zo skál vyzbieraných z niekdajších roličiek. Takéto skaly (paleogénne pieskovce flyšu) miestami vystupovali z pôdy a bolo ich vidno najmä v strmom svahu Hradiska nad lokalitou, kde sa podľa J. Šopinca i ďalších pamätníkov z H. Marikovej nachádzal vchod do jaskyne, resp. umelej chodby klesajúcej šikmo dolu. Po dne pokrytom kameňmi sa podľa F. Šopinca dalo v predklone zostúpiť asi 20 m nižšie k väčšej skale, ktorá zadržiavala sutinu na dne; za ňou chodba zrejme pokračovala. Takýto stav bol na lokalite ešte v roku 1964, v ktorom boli urobené fotografie zachytávajúce vnútro a vstup do podzemnej dutiny (fotografie, ako aj citovaný článok nám poskytol Miroslav Šmalo). Podľa rozprávania ľudí bolo otvor do podzemia vidno až z neďalekého vrchu Kotlovica.

Jaskyňu (umelú chodbu?) údajne odkryli ešte pred 1. svetovou vojnou. Jej otvor bol zakrytý plochým kameňom a na miesto privolali žandárov, ktorí s fakľou vošli dnu, kým im nezhasla (možno v prievane). Potom otvor uzavreli. Dovnútra sa dostali F. Šopinec, J. Paganík a ďalší roku 1964. Neskôr otvor ľudia znova zahádzali, lebo tam vraj niekomu spadli voly.

Miesto, kde bol vchod a kde po rokoch (podľa M. Šmala to bolo v r. 1992) začali kopať viacerí chlapi, aby ho odkryli, nám ukázal J. Šopinec, ktorý bol tiež medzi kopáčmi. Hoci pritom vykopali niekoľko sond (sú viditeľné v teréne, najhlbšia má priemer asi 3 – 4 m a hĺbku 2 m), otvor sa im nepodarilo objaviť. Znovu nájsť miesto vchodu pravdepodobne pseudokrasovej jaskyne by mohlo v zimnom období napomôcť prúdenie teplého vzduchu z nej, prejavujúce sa na povrchu odtopeným snehom, prípadne bližšia lokalizácia za pomoci virgule. Tak či onak bez sondovania sa to nepodarí. Ak by sme boli úspešní, išlo by s najväčšou pravdepodobnosťou o vôbec prvú zdokumentovanú jaskyňu v pohorí Javorníky, ktoré je súčasťou flyšového pásma Karpát a leží na slovensko-moravskom pomedzí.

Autor: Bohuslav Kortman, Jaskyniarsky klub Strážovské vrchy

prevzaté so súhlasom autorov zo stránky: http://www.trekker.sk/speleo/sr/speleo_katlinska_jaskyna.htm

Marikovské drevenice

So súhlasom autora - talentovaného výtvarníka Jána Mihálika Vám prinášam jeho veľmi pekné a vydarené kresby marikovských dreveníc

Bobišovce

Hadoše

Kobárovce

Kohútovce

Šulavovce

Abovce

Kontakt na autora kresieb: mihalik.jan@centrum.sk

Kresby vyšli v kalendári obce Dolná Mariková na rok 2011

Orgoň