Svadby- to bývali v Marikovej zaužívané rôzne zvyky...
Nikdy nezabudnem, keď rodina mojej mamičky spomínala so smiechom na pytačky nesmelého a zrejme aj neskúseného mládenca, z Papradna v rodine ich susedky.
Keď komunikácia na návšteve u dievky,o ktorú mal záujem,bola na mrtvom bode,, začal ku nej takto:“Ľúbí sa mi váš dvor“. Za dlhý čas pokračoval-„na vašiem dvore váš hnoj“ a keď už odchádzal, spýtal sa „Ľato /to bolo také neurčité slovo,používané v Papradne/ nechcela by si ma?“ To boli vlastne všetky jeho slová...
Samozrejme, na svadbe museli byť svedkovia, u nás nazývaní starý svat a široká. Ďalej to bola družina a rodina,či známi...
Keď išla ženíchova rodina do domu nevesty, aby spoločne odišli k oltáru, u nevesty boli dvere zamknuté.Tu nastúpil akýsi „vyjednávač“ starý svat. Asi so slovami- vo vašom dome sa skrýva holubienka sivá,alebo kvetinka voňavá, panna poctivá.... a pýtali ju pre holúbka verného, mužíčka dobrého, mládenca poctivého...podľa výrečnosti a dôvtipu starého svata.
V dome nevesty sa jednala zas široká a najskôr tvrdila,že tam nie je,potom posielala prestieradlom zakrytú staršiu ženu, či muža oblečeného do ženských šiat, či je to tá panna,o ktorú sa uchádzajú.Všetko to bolo veľmi veselé a nálada sa zlepšovala úmerne výrečnosti zúčastnených.
Potom mladí pýtali požehnanie od rodičov.Pokľakli pred nevestiných rodičov.Začala nevesta:
„Milá mamička,otecko drahý,
Ďakujem vám,že sce mňa chovali až do hnešného dňa.
Ja, vaša céra, odchojím od vás,a prosím o rodzičovské požehnanie, aby sme boli ščastní jako ftáčky,kej vylecia z hniezda.“
Potom ďakuje ženích
„ Aj mne dovoľce povedac vetičku, zato, že sce mi chovali ženičku.
„ Aj mne dovoľce povedac vetičku, zato, že sce mi chovali ženičku.
Zdravia želám vám, o vás sa postarám, kej nebujece vládac, toto vám sľubujem.
Též prosím o rodzičovské požehnanie“.
Ihneď potom odišli všetci do kostola na svadobný obrad.
Po návrate do domu, lebo vtedy bývali svadobné hostiny v dome, sa pomodlili, pripili na zdravie a počas hostiny sa rozprávali rôzne priania. V našej rodine napríklad:
„Od domu lecela pletka, kej počuli, že sa vydáva /priezvisko / Hanka.
Jedni hu hanili, druhí sa hej smiali-a tí trecí, najsprávnejší, za pravdu hej dali.
Žeby sa vydala, šak už neni mladá, vedz to veru na njej každý slepý zbadá,
Aby nečakala už ani do jari,beztak že aj Janko je veru dosc starý.
Ale Pán Boch milý šetky rany zhojil a naších manželvov u oľtára spojil.
A mňa poslal želac vám tyto pozdravy, by sce sa množili jako piesek v mori.
No nech sa tak stane, jak je pravda svatá, beztak sa /priezvisko ženícha/ teší na vnúčatá.“
Prípadne sa nejaká staršia pani obliekla za nevestu, šeredu, často s vypchatým bruchom, a prišla pred ženícha:
„Vítám vás, veľavážení hosci, teší mňa,že sce sa v tak hojném počce zešli.
I teba Janko vítám extra, lebo si mi miľší jako hencí všecia.
A ty mi ruku nepodáš? Či mňa ty už nepoznáš? Spomeň si, kej si na tej lúčke ležal zranený, v krvi zaliatý /prípadne ožratý, rumom naliatý.../
Jako si mňa prosil-umy mi raničku /alebo podaj mi vodzičku/ oviaž mi hlavičku,
Potom mi buješ za dobrú ženičku.
Ranu som ci umyla /alebo“ vodú som ca naliala/, hlavu oviazala a fčiľ mňa nechceš?
Mali sme na povale klobásu aj slivovicu šetko si nám pohukal a fčiľ si mňa tak nechal?
Keby si si mňa bol vzal, bola bych ci kúpila koňa aj voz, a fčiľ sa na ri...ječici voz!“
Keď bola hostina v plnom prúde, spievalo sa, jedlo,pilo,tancovalo ( pálenku pálili rodiny doma-slivovicu, alebo „lavorovicu“,či režnú. Bol na to systém, akýsi prístroj,ktorý vlastnila takmer každá rodina.)
Vo výbornej nálade začali spievať najskôr všetci mladomanželom,no a potom to pokračovalo rôznymi vtipnými textami piesní-družičky spievali na adresu mládencov a naopak, na starého svata, širokú, ale aj kucharky,či na hudobníkov.Všetci sa pridávali,smial a zabávali.
Pozierajce mladí hore pod povaly,
Ej,aby vaše dzeci čierne očká mali
Družbovia,družbovia,zlá novina na vás,
Ej,skapalo pomýje povedajú na vás
Tá naša široká slivovičku píje
Ej,každý dzeň do roka gúľkom muža bíje
A ten náš starý svat, to je samá pýcha
Ej,doma pod papučú na močku si pýtá
Družice,družice,jaké sce nesúcé
Ej,jedna nevie veric druhá zašic gace
Družice, družice,jaké sce nepárné
Ej,jedna nemá zuby,druhá jako hrable
Počas svadobnej hostiny svedkovia vyberali „do venca“ od svadobčanov peniaze na pomoc manželom.
Obyčajne si vymysleli nejakú príhodu a tak začali výber .Pamätám si, že najviac to bolo týmito slovami:
„Sla mladá nevesta kolo potoka,padnúl hej do vody vienek zelený, Našli ho Hatňanskí /dedina pod DM/ rybári, pýtajú zaň sto dolárí.A preto vás prosím-kerí mvožce,napomvožce-kerí zlatku,kerí piadku,aj ja bych bola napmvohla, ale som si zabola peňaženku doma".....zas záležalo na nápaditosti tých,ktorí vyberali...
Po výbere ďakovali slovami:
„Dekujeme vám za tyto dary, a kej bujece vydávac vy vaše céry,chovám húsku chocholatú, kurku rabatú, a tak vám pomvožem na svadbu bohatú.
Jak sa vám na tejto svadbe neľúbí, príce pozrec na moju-moja buje v pondzelí,len neviem,po kerej nedzeli“....
A takto podobne,vo vtipnom duchu, pokračovali v zabávaní.
O polnoci bolo treba nevestu ovenčiť a začepčiť. Mladomanželov posadili na stoličky vedľa seba, ku nim sa postavili družbovia,družičky a do kruhu svadobčania spievali:
Hanulienka (alebo ako sa volala) už si sa vydala,nebuj preto smutná,neveselá.
Nebuj smutná,Hanulienka naša- už si doma od svojho sobáša.
Vy družbovia,zložce hej vieneček,nezabrání ani jej tacíček,
Nezabrání hej drahá mamička.Od hneskaj je Jankova ženička.(pritom jej skladali partu a zaviazali na hlavu šatku.Ženíchovi dali klobúk)
Slobodzienku si už darovala,pretože si Janka milovala
Mvohla si byc medzi dzievčatámi,jako jako mesiac medzi hviezdzičkámi.
Mesiac ľúbí každučkú hviezdzičku,a mladý muž len svoju ženičku
A ženička len svojjeho muža,potom kvitne jako v poli ruža“P.
Počas svadby sa obyčajne niekto pobil, patrilo to k miestnamu folklóru. Pálenkou rozohnená krv si vybavovala účty...
Pod oknami postávali susedia a zvedavci „na sľačandze“, niekto z rodiny im vyniesol koláče a alkohol.
Spracovala: Ľubka
